Nobody Stop Me - 2.kapitola - Len sa neunáhli Viktória.

4. září 2013 v 19:46 | Tina |  Nobody stop me

Po zoznámení s Viktóriou a jej najbližšími priateľmi, sme zistili, že stretla zaujímavého muža. Keďže si nevymenili čísla, je otázne, či sa ešte niekedy stretnú. V nasledujúcej kapitole sa zoznámime so sestrou Viky, dozvieme sa niečo o jej práci a zažijeme jedno nečakané stretnutie...


Po návrate z rannej prechádzky, ktorá bola každodenným rituálom, najmä v letných dňoch, som si stihla dopriať krátku sprchu a hneď po tom som sa ponáhľala do práce. Kde som pracovala už viac ako päť rokov. Celú cestu v aute som rozmýšľala nad tým, aký bol včera uletený večer. Vyrazila som von s priateľkami a skončila som pri bare celkom sama navyše s neznámym mužom. Usmiala som sa nad tou situáciou. Obyčajne som nesmelá no včera som sa správala celkom suverénne a oplatilo sa.
Zaparkovala som na svojom stálom mieste, vzala si tašku, zamkla auto a kráčala som po garáži neustále sa vracajúc k rozhovoru s Patrickom.
,,Veď bol celkom milý. Dokonca ťa aj pobavil." hovorila som si pre seba.
,,Krásne ránko slečna Viky." veselo mi mával Fred.
,,Zdravím Vás." odvetila som.
,,Prajem pekný deň." zavolal za mnou a venoval mi milý úsmev. Typický Fred obľúbila som si takmer od začiatku. Takto milo ma zdravieval už od čias, keď som tu pracovala ešte ako študentka. Nikdy sa nestalo, že by mi nepoprial pekný deň alebo so mnou neprehodil pár milých slov, či nevenoval mi ten láskavý úsmev. Nevidela som ani raz nahnevaného, či smutného alebo unaveného. Večne sa len usmieval a dobrá energia z neho priam sršala. Vždy ma ňou nakazil. Keď som mala zlý deň, stačilo sa pozrieť do jeho tváre a všetko zlé bolo fuč. Niekedy si pískal, inokedy pohmkával rôzne piesne ale vždy a za každých okolností sa usmieval.
Cestou do laboratória som prehodila pár slov s kolegom, pracoval v inom sektore nášho ústavu. Ryan mal prehľad o všetkom čo sa tu udialo. Samozrejme týkalo sa to výlučne práce. Na reči typu, kto s kým, komu zvýšili plat, kto urobil aký trapas...., sme tu mali zopár iných klebetných ľudí.
,,No takže dnes by sa šéf mal dozvedieť ako to dopadne. Dúfam že dobre. Peniaze potrebujeme." nadšene mi vykladal Ryan.
,,Počuj odkiaľ toho toľko vieš. Veď to je až desivé." spýtala som sa a zatvárila sa naoko vydesene.
,,Nepovieš to nikomu?" spýtal sa náhle.
,,Nie, jasné že nie. Môžeš sa spoľahnúť." takmer som šepkala ako som bola zvedavá na odpoveď.
Zastal a rukami sa dotkol steny, čím som mi odrezal únikovú cestu. Skúmavo sa na mňa díval a rozhodoval sa či mi bude veriť. Prižmúril oči a naklonil sa ku mne bližšie. Do nosa mi udrela vôňa jeho vody po holení.
,,Si si tým istá, že to nikomu nepovieš?" podozrivo sa spýtal šepotom a vydýchol mi rovno do ucha.
,,Hmmm, áno." bola moja brilantná odpoveď. Dúfala som len, že si nevšimol ako ma jeho blízkosť vyviedla z miery.
,,Spávam so Sandrou." pošepkal a zasmial sa. Sandra bola šéfová sekretárka. Potom sa vyrovnal a nahodil svoj typický úsmev. Tá chvíľka mi stačila na to aby som sa spamätala.
,,Dobrééé. Ja mať také možnosti." povedala som, pričom som si neuvedomila ten dvojzmysel.
,,Veď sa jej spýtaj. Myslím, že nepovie nie." odrazu vyletelo z Ryana.
,,Čo?" zarazila som sa.
Nemu v okamžiku došlo, že ma pochopil zle a okamžite, aby ma zmiatol zahájil otázkovú paľbu.
,,Ale nič, radšej mi povedz ako Vám to s Kiarou ide. A keď sme už pri nej nemohla by si mi dať jej číslo, veď vieš, rád by som ju spoznal?" Jeho dokonale mierené otázky splnili účel, odrazu som začala priateľku obhajovať.
,,Vieš drahý, neuraz sa ale Kiara je slušné dievča a rýchly flirt to nie je pre ňu."
,,A čo robíš dnes večer ty?" pýtal sa ďalej.
,,Dobrý pokus." ocenila som ale ja mám na návšteve sestru, takže už mám program dnes si budeš musieť vystačiť ty sám. Povedala som a otvorila dvere laboratória a nechal ho stáť na chodbe.
,,Dobré ránko všetci." nahlas som povedala a zmizla za dverami pracovne. Len čo som si obliekla plášť a pozrela sa na stôl som zistila, že ma na stole čaká nie príliš vábivá hora papierov, ktoré treba podpísať, prečítať zoradiť. Nebola som tým nadšená nakoľko som mala týždeň voľna, ale s poriadnym pohárom kávy som sa pustila do práce. Neustále ma však vyrušoval telefón ako naschvál, keď to nebol telefón, bol zas problém inde. Pokazil sa stroj, nedorazila objednávka. Byť vedúcou laboratória, je namáhavá práca, ktorá si vyžaduje plnú pozornosť. Musela som teda odložiť papiere bokom a ísť riešiť iné problémy. Ľudia, ktorý pracovali so mnou a ktorým som bola nadriadená vedeli, že chcem byť pri všetkom čo sa tu deje. Nikdy som sa nepovyšovala nad iných, najmä nie po tom ako ma po odchode doktorky Jungermanovej menovali a jej pozíciu. Bola som z toho prekvapená ako väčšina ľudí. Predsa len pár mojich kolegov sa na tú prácu hodilo lepšie. Lenže po osobnom rozhovore s doktorkou a riaditeľom som vedela prečo to urobili. Obaja boli nadšený mojou prácou. A tou zodpovednosťou ma chceli prinútiť zabojovať a dokázať všetkým, že to zvládnem ako hocikto iný. Hoci som začiatky znášala ťažko a musela som si vypočuť veľa kritických komentárov nakoniec so našla spôsob ako nad tým vyhrať.
,,Viktória, preboha viac ako štyri roky si videla ako sa taká práca robí a čo je jej náplňou. Musela si neraz zvládnuť úlohy o ktorých si si myslela, že sú nad tvoje sily. Nevzdávaj to a dokáž, že ťa pani doktorka naučila všetko čo potrebuješ a ešte oveľa viac." Hovorievala som si často v duchu.
A naozaj keď sa všetko urovnalo dokázali ma moji kolegovia, tí, ktorý mi postup nezávideli rešpektovať. Vedeli, že keď mali problém stačilo prísť za mnou. Vychádzali sme si spolu dobre. Aj preto bol môj pracovný tím jeden z najlepších v našom ústave. Keď som sa konečne zase dostala do svojej pracovne, blížil sa čas obeda, ale ja som vôbec nebola hladná. Povedala som si, že dnes tu zostanem cez prestávku a dokončím papiere, ktorým som sa venovala ráno. No nestalo sa tak.
,,Viktória mám pre vás jednu veľmi dôležitú úlohu, dnes idete so mnou na jeden pracovný obed so sponzormi. Potrebujem, aby ste tam išli so mnou moja sekretárka je bohužiaľ chorá. Môžem teda poprosiť vás?" oznamoval mi šéf, ktorý ma náhodne stretol na chodbe, keď som išla skontrolovať laboratórne zvieratá. Volal sa Jack. A keďže je to môj šéf neostalo mi nič iné ako súhlasiť. Vlastne som bola rada, mala som toho najlepšieho šéfa na svete. Veľa ma naučil a som mu zaviazaná za to, že mi dal prácu a ja som v nej mohla tak dobre napredovať. Pamätám si ako za mnou prišiel ešte keď som tu vypomáhala v čase štúdia a rozprával sa so mnou. Jasné, pýtal sa aj na strýka Matta, ktorý bol jeho celkom dobrý priateľ. No neskôr zistil, že som zapálená pre prácu vo výskume a nič neberiem na ľahkú váhu aj pre to ma uistil, že po škole ma príjme do trvalého pracovného pomeru, čím vlastne splnil môj veľký sen. Behom tých piatich rokov od kedy tu pracujem sme sa dobre spoznali a spriatelili sme sa.
Cestou do reštaurácie mi vysvetlil všetky podrobnosti týkajúce sa dnešného stretnutia a mne hneď bolo jasne, že tu ide o veľmi dôležitú vec. Získať sponzoring od jednej veľmi prestížnej firmy, ktorá sa zaoberala dodávaním drahých, špeciálnych laboratórnych prístrojov a bola známa tým, že finančne podporovala zaujímavé projekty. Navyše, by sme dostali zľavu na kúpu nových vylepšených strojov, ktoré by nám mohli uľahčiť prácu. Presne ako povedal ráno Ryan, od toho rozhodnutia závisí naša práca. Obed bol dohodnutý presne na dvanástu hodinu. Keďže my sme prišli o niečo skôr, usadili nás k stolu, kde sme sa zhovárali a preberali posledné detaily. Potrebovala som si nutne odskočiť na toaletu tak som sa ospravedlnila a odišla som. Za ten čas, čo som bola na toalete, prišli naši hostia. Keď som sa vrátila k stolu takmer som omdlela. Najradšej by som utiekla. Na takúto situáciu som nebola pripravená. Ani vo sne by ma nenapadlo to, čo sa mi v ten moment odohrávalo pred očami.
,,Ááá tu je moja kolegynka, vynikajúca pracovníčka a vedúca výskumnej sekcie Viktória Hudsonová." predstavil ma môj šéf. Mlčky som si potriasla rukou mladou a veľmi príťažlivou ženou , ktorá mohla byť v mojom veku a hneď potom s mladým okúzľujúcim mužom, neho som okamžite spoznala.
,,Teší ma" skonštatovala som sucho. Bol to Patrick no jeho chovanie ma vyvádzalo z rovnováhy. Po celý čas sa na mňa ani raz nepozrel. Rozprával sa len s mojím šéfom a tou mladou ženou. Tváril sa ako by som tam nebola, ako by ma ani nepoznal. Bola som z toho zúfala, veď sme si včera večer tak krásne rozumeli. V hlave sa mi vynárali všetky témy, ktoré sme prebrali, myšlienky mi vírili v hlave ako na kolotoči, nebola som schopná usporiadať ich a začať normálne myslieť. V tejto chvíli som chcela byť čo naďalej od tohto muža a miesta.
Bola som z toho taká šokovaná, že som tam len sedela s neprítomným pohľadom. Našťastie to Jack zvládol aj sám a vysvetlil všetky detaily a novinky. Prebrali postupy, ktoré by sa museli zavádzať v prípade úspešnej dohody.
,,Samozrejme viac by Vám o tom mohla povedať slečna Hudsonová, ktorá tú metódu priamo zavádzala do praxe a prechádzala akreditáciou." doľahol ku mne Jackov hlas, ktorý ma prebral do reality. Patrick aj tá mladá žena na mňa zvedavo hľadeli a čakali čo im k tomu poviem.
,,Viktória, mohla by si povedať ako si postupovala?" nabádal ma šéf, v snahe udržať dobrý dojem. Ale mne to bolo v ten moment jedno. Nemohla som tam len tak sedieť a tváriť sa, že sa nič nedeje. Každý môj úsmev či pohľad prijal zle. Mračil sa na mňa a po chvíli ma radšej ignoroval.
,,Žiaľ, to nepôjde." povedala som.
,,Prečo by to nešlo?" kontroval mi tvrdým hlasom, ktorý k nemu vôbec nesedel. Až mi po chrbte prebehli zimomriavky, pri predstave aký tvrdý a krutý by vedel byť. No včera som si o ňom urobila zlý dojem.
,,Mňa však nezastrašíš. Ak sa chceš hrať, som za ale mňa nevydesí zachmúrený pohľad a zvýšený tón." Povedala som si v duchu.
,,Nepôjde to preto, lebo všetky metódy, ktoré sa využívajú v našom ústave spadajú pod kontrolu a ochranu údajov, ktoré nemôžem len tak niekomu poskytnúť. Iste chápete, že pravidla nechceme porušiť, v prípade uzavretia zmluvy budete mať ako náš sponzor právo nahliadnuť do papierov a dozvedieť sa všetko, čo Vás zaujíma." hovorila som rovnako autoritatívne ak on v snahe dokázať mu, že ja sa ho len tak nezľaknem.
,,Lenže podľa zákona mám pravo vedieť o všetkom, kým sa rozhodnem pre udelenie grantu Vášmu ústavu." spokojne sa uškrnul, mysliac si, že ma zahnal do úzkych.
,,To je síce pravda, ale potom sme narazili na rozpor v pravidlách. Vy nechcete porušiť Vaše, ja naše. Čím nám vzniká situácia, že Vy stratíte šancu zarobiť a my prídeme o Váš sponzoring. A to je návrh neprijateľný pre obe strany nemyslíte?" spýtala som sa. Odrazu sa usmial a mne na okamih zastalo srdce. Dokonca aj Jack sa nervózne zasmial. Môj výstup sa mu určite nepáčil a len tak mi ho nezabudne.
,,Ste vážne dobrá. Klobúk dolu. Páči sa mi Vaše nasadenie a oddanosť práci." Povedal a pozrel sa do papierov. Vôbec si nevšimol ako som sa rozžiarila, keď sa usmial.
,,Som rád, že sa Vám náš projekt páči. Smiem sa spýtať ako ste sa rozhodli pán Conners?" spýtal sa rýchlo môj šéf, ktorý tu posledných päť minút prežíval infarktové stavy.
,,Ak mám pravdu povedať pán Horn Váš projekt je veľmi zaujímavý. Ja za seba súhlasím ale konečné slovo je na mojej žene, také sú u nás pravidlá buď to odsúhlasíme obaja alebo neprijmeme Váš návrh, čo by bola v tomto prípade veľká škoda. Drahá, tak ako si sa rozhodla? Páči sa ti to?" povedal Patrick. V tej chvíli som sa cítila ako by ma vyfackoval. Cítila som sa prázdna, bola som otupená z toho čo som práve počula.
,,On je ženatý!!!!!!!!" , tie slová sa mi zaryli do mozgu.
,,Ale prečo mi to včera nepovedal, o čo mu išlo? Chcel ma len dostať do postele? Nie tomu neverím to by som predsa cítila Včera večer bol celkom uvoľnený a správal sa ako pravý gentleman. Čo sa stalo? Prečo sa teraz chová a tvári sa tak ako by ma nikdy nevidel?" pýtala som sa v duchu. Tak zúfalo som chcela poznať odpovede na tieto otázky. Rozhodla som sa, že pri odchode sa ho na to spýtam. Keď sme dojedli a pomaly sa zbierali na odchod všimla som si ešte niečo čo mi predtým uniklo.
A znovu som mala pocit ako by ma niekto vyfackoval. Patrickova žena bola tehotná. Patrick k nej podišiel chytil ju a pomohol jej vstať.
,,Všetko v poriadku zlatko?" opýtal sa a nežne ju objal. Do oči sa mi v ten moment hrnuli slzy. Hoci medzi nami nič nebolo, cítila som sa s ním dobre.
,,Len nezačni plakať, on ti za to nestojí, veď ťa podlo oklamal." vravela som si a nútila môj mozog aby začal rozmýšľať nad niečím iným, hocičím, čo by ma zamestnalo, len nie ne osobu ktorá stála len pár krokov odo mňa. Pred reštauráciou sme si ešte potriasli rukou, a potom sa každý vybral svojou cestou. Dívala som sa ako jej pomáha nastúpiť do auta. Ako svižne ho obehol a usadil sa vedľa nej. Potom naštartoval a odišiel.
,,A máme to. Skvelá práca, aj keď poviem Ti, na malú chvíľu som mal pocit, že skolabujem. Neviem síce, čo si to tam robila, ale tvoj ťah bol brilantný. Som rád, že si išla so mnou." Povedal. Potom sme mlčky odkráčali k autu a vybrali sa späť do ústavu. Keďže som nemala vo zvyku byť ticho, Jack usúdil, že ma niečo trápi. No výraz mojej tváre umlčal jeho otázku, ktorá sa mu drala na jazyk. Nevydržalo mu to dlho a po piatich minútach začal svoj útok.
,,Smiem vedieť čo Ti je?"
,,Nič."
,, No ták čo trápi tvoju dušičku?" nedal mi pokoj.
Nemala som náladu rozprávať sa o tom a tak som len krútila hlavou hovorila, že som v poriadku a nič mi nie je.
,,Victoria prečo ma klameš?" vyrukoval na mňa s touto otázkou.
,,Neklamem nič mi nie je!" trvala som na svojom.
,,Som veľmi rada, že súhlasili s naším projektom je to super nie??" snažila som sa obrátiť náš rozhovor na inú tému, pretože som nemala ani najmenšiu chuť rozoberať to s ním. Stačí, že to budem musieť utajiť pred Alex a Jessicou, ktoré si okamžite všimnú keď sa niečo deje,. Nechápem ako to vedia. Zjavne sa ešte neviem celkom dobre pretvarovať, zakaždým to zo mňa vytiahnu, mala by som im udeliť medailu za pozorovacie schopnosti.
,,Zaiste máš pravdu môžeme vybaviť naše laboratórium špeciálnymi analyzátormi. Urýchlime tým včasné stanovenie diagnózy a napredovanie jednotlivých výskumných projektov. Som veľmi rád, že to dopadlo tak dobre." vytešoval sa môj šéf, ktorý si môj maskovací manéver vôbec nevšimol.
Musela som sa smiať na tomto človeku, ktorý by mi mohol byť otcom no aj napriek pokročilému veku bol vo veľmi dobrej forme. Bol veľmi príjemný, srdečný a láskavý lepšieho šéfa by som si sotva mohla priať. Vlastne vzťah medzi nami bol iný ako medzi šéfom a zamestnancom. V spomienkach som zablúdila do minulosti a hľadela tú, kedy sa medzi nami niečo zmenilo. Keď sme boli sami, vždy mi tykal. Bral ma ako dcéru ktorú, nikdy nemal a po ktorej vždy túžil, často mi to vravel. Nikdy som nenamietala bolo mi ľúto, že ku šťastiu mu chýbal potomok. Pamätám si, ako mi raz vyrozprával svoj smutný životný príbeh. Povedal, že jeho žene našli nádor na maternici, ktorý bol už neliečiteľnom štádiu a to v čase keď bola tehotná. Nedalo sa nič robiť, pár týždňov nato potratila a maternicu jej museli odobrať. Zlomilo mu to srdce, niesol to veľmi ťažko. Vedela som si predstaviť čo si musel pretrpieť. No jeho problémy sa neskončili. Pred dvoma rokmi mu zomrela žena. Diagnóza bola desivá: RAKOVINA. Načisto ho to položilo. Nechcel sa s nikým stretávať. Poveril ma vedením výskumnej sekcie a na vedení celého ústavu som sa musela podieľať, kým sa nevráti, našťastie tu bol doktor Paterson, ktorý bol ku mne veľmi láskavý a mal pochopenie. Vedel, že už tak musím bojovať s povýšením na vedúcu laboratória a tak o našej spolupráci nikomu nepovedal., zatiaľ čo on bol doma. Bola to pre mňa skúška ohňom, ktorú som zvládla nad očakávania. Od tej chvíle som si bola istá tým, že zvládnem hocakú úlohu. Hoci som bola nováčikom len pár rokov po škole osvedčila som sa a za ten čas, kým sa vrátil sme nemali žiadny vážny problém. Iste musela som počúvať tie hlúpe reči, ktoré o mne kolovali za mojím chrbtom, Nikto nevedel pochopiť, prečo šéf, poveril v čase svojej osobnej krízy vedením niekoho ako ja. Nikto nevedel, že som s ním všetko konzultovala a on bol s mojou prácou spokojný. Nielen, že som mu denne oznamovala čo sa deje v práci, ja ho denne navštevovala a povzbudzovala. Snažila som sa ho utešiť, hoci jeho žiaľ bol pre mňa ťažký. Vidieť ho zlomeného nebol pekný pohľad. Od tej chvíle som sa správala ako by to bol môj druhý otec. Nikdy by som nebola schopná mu ublížiť, veď okrem mňa už nemal nikoho. Povedala som mu, že pre mňa bude ako môj druhý otec, Otec ktorý bude so mnou tu v New Yorku. Odvtedy som s ním trávila veľa času. Dávala som mu pocítiť, že sa na mňa môže spoľahnúť. Pozývala som ho na nedeľné obedy, rozoberala všetky pracovné veci a a každú chvíľu som mu dávala pocítiť že je pre mňa dôležitý. Každý deň som mu vravela ako všetkým chýba, že sa na neho všetci tešia. Hovorila som mu ako sa ma neustále vypytujú kedy sa vráti. Spočiatku ma ignoroval. Mala som pocit, akoby sa uzamkol sám do seba a odmietal moju pomoc. Zašlo to až tak ďaleko, že jedného pekného dňa som na neho nakričala aby sa konečne vzchopil.
,,Do kelu Jack, ak tu mieniš len tak sedieť a civieť na štyri steny tak prosím. Ak ti je jedno, že ústav, ktorý si ty zviditeľnil a vybudoval čaká na tvoj návrat je to len tvoja vec. Kľudne buď ticho nič nehovor, ale mňa už unavuje ako sa musím tváriť, že je všetko v poriadku. Nemáš tušenia ako veľmi mi ubližuje, keď ťa takto vidím. Okrem práce sa odmietaš so mnou o čomkoľvek rozprávať. Ak je ti jedno, že mi na tebe záleží a mám ťa rada fajn ale ja už to nevydržím....." chcela som mu toho povedať oveľa viac no on ma len vzal za ruku a posadil vedľa seba. Mlčky vzal vreckovku a zotrel mi tie dve slzy, čo mi vybehli z očí pri mojej prudko útočnej konverzácii.
,,Hviezdička najprv sa upokoj." začal.
,,Ani nevieš, ako veľmi mi pomáhaš. Si jediná ktorá ma chápe a ja si uvedomujem, že ťa trápim. No prosím ťa daj mi čas aby som sa spamätal. Dopraj mi ešte pár dní aby som znovu našiel zmysle života a zabudol na všetko krásne čo ma spájalo s Rose. Ty si ešte nikdy nikoho nemilovala tak hlboko aby si ma mohla pochopiť. Si mladá a svoj život si ešte len začínaš žiť. Sľubujem Ti, že príde deň, keď sa vrátim No dovtedy je všetko v tvojich rukách. A ja ani v najmenšom nepochybujem o tom, že to nezvládneš." hovoril a díval sa mi priamo do očí.
A tak som aj naďalej plnila jeho voľbu. Pravidelne som ho navštevovala, pretože som si nechcela pripustiť, že by som ho nemohla vídať denne v práci, že by som s nim neriešila každodenne problémy. Jack bol proste neodmysliteľnou súčasťou výskumného ústavu aj môjho života. Vravievala som mu, že čas je najlepší lekár, že sa musí rýchlo vzchopiť lebo ho potrebujem. Jack mi neraz pri mojich návštevách naznačoval, že keď pôjde do dôchodku prevezmem jeho miesto ja. Ja som to zase vždy zahovorila, že do dôchodku má ešte ďaleko a za ten čas sa všetko môže zmeniť. Ako čas bežal, postupne sa začal vracať do starých koľají. A jedného krásneho dňa sa ukázal v ústave a všetkým oznámil, že sa vracia.
Mali sme z toho obrovskú radosť. Jeho život sa vrátil do normálu a šťastie nad ním rozprestrelo svoj krídla. Na jednom Vianočnom plese sa zoznámil s Melisou, ktorá bola tiež vdova a mala malú osemročnú dcéru Melániu. Pred pol rokom sa zobrali a žijú spolu šťastne. Je to milá žena zo srdečným úsmevom, chápavá, starostlivá a hlavne milujúca. Melisa splnila Jackov veľký sen. Jack sa choval k Melánii ako k vlastnej dcére. Doberala som si ho, že už ma nebude potrebovať a vtedy mi povedal, že ma bude potrebovať vždy je mi vďačný za všetko čo som pre neho urobila, keď som ho podporoval v čase jeho najväčšej životnej krízy. Dodal, že ma vždy bude brať ako vlastnú dcéru. Dohodli sme sa, že v práci si budeme zásadne vykať. Nemusia ostatný zamestnanci vedieť aký máme medzi sebou hlboký vzťah. Bolo by to len na škodu aj tak som mala čo robiť aby som vyvrátila všetky tie nezmysli čo o mne kolovali krátko po tom ako ma Jack menoval za vedúcu ústavu kým sa vráti späť do práce.
,,Musíme to osláviť. Čo robíš tento víkend? Budem robiť záhradnú párty a očakávam od teba, že prídeš. Budú tam všetci." Jeho pozvanie ma veľmi milo prekvapilo a tak som sľúbila, že sa zastavím. Nemohla som si to predsa nechať ujsť.
Keď sme sa vrátili späť do ústavu bolo už pol tretej a mňa čakala ešte hora papierov. Kvôli problémom v labáku a tomu obedu som mala dosť veľký časový sklz.
O štvrtej som mala vyzdvihnúť Christin na letisku. Nezostalo mi teda nič iné ako vziať všetky podklady domov a sedieť nad nimi dlho do noci. Rýchlo som sa zbalila náhlila som sa k autu. Na letisko som dorazila v predstihu a keďže som mala ešte čas vytiahla som s tašky notebook a vrhla som sa do práce. Šlo mi to pekne od ruky ani som sa nenazdala a mala som polovicu za sebou. Odrazu mi zazvonil telefón. Volala mi moja sestra.
,,Prosím?" ozvala som sa .
,,No ahoj kde si ja už ťa tu čakám trištvrte hodiny kedy prídeš?"
,,Sedím pred letiskovou halou vonku v aute. Prepáč neuvedomila som si koľko je hodín."
,,OK hneď som tam" povedala a zložila mi telefón. Uložila som si veci a vystúpila som z auta. Po chvíľke vybehla z budovy a hneď ako ma zazrela rozbehla sa ku mne ťahajúc za sebou kufor. Zvítanie bolo veľmi srdečné. Objala som ju a vtisla jej na čelo bozk.
,,Ukáž sa, fíha ty si ale vyrástla. A aká je s teba veľká dáma no teda. Vyzeráš nádherne" pochválila som jej krásne oblečenie. Od vtedy, čo sme sa videli naposledy ubehlo vyše roka aj to som bola doma len na skok. Veľmi sa zmenila mala osemnásť rokov a úspešne pracovala na tom, aby sa z nej jedného dňa stala herečka. Spev, herectvo, to bolo to, čo ju zo všetkého lákalo najviac. Tešila som sa, pretože pred nami bol spoločný týždeň plný zábavy.
,,Ako sa majú naši? Čo je nové? Prečo vlastne neprišli s tebou?" zasypala som Christinu hneď otázkami. Len pred dvoma dňami mi mama volala a oznámila, že s otcom tentoraz neprídu, pretože majú veľa práce. Bolo mi to ľúto ale o to viac som sa tešila na sestru, ktorá mi prinesie aspoň malý kúsok domova.
,,Všetko ti poviem nato bude dosť času. Ale majú sa dobre a všetko je v poriadku. A neprišli preto, lebo otec ma veľa práce a mama si nemohla zobrať dovolenku." dostala som odpoveď a hneď som bola spokojnejšia. Naložila som jej batožinu a potom sme vyrazili domov.
Cestou sme si urobili menšiu zastávku v Burger Kingu. Kým som si dopriala ľadovú kávičku a Chris si dala šalátové menu. Kým jedla rozprávala som jej o zážitkoch s priateľkami, o práci a všetkom, čo ma v tú chvíľu napadlo. Potom sme pokračovali v ceste domov. Celú cestou v aute mi rozprávala zážitky a vtipy a čas príjemne ubiehal.
Doma nás medzi dverami privítal Bady radostným brechotom a vrtením chvostíkom.
,,Bady ty si ale vyrástol poď sem !" zvolala nadšená Christrin a hneď ho vzala na ruky. Bady ju nežne oblízal pritúlil sa ku nej. Odniesla som kufor do hosťovskej izby a postavila som vodu na čaj, zatiaľ čo my sme sa usadili obývačky Bady sa usalašil Christine na kolenách.
,,Dosť bolo o mne teraz hovor čo ty a chalani aký sú?" spýtala sa ma a ja som jej s radosťou povedala o Patrickovi. Nepovedala som jej čo sa mi stalo dnes nechcela som ju tým znepokojovať a ani si kaziť zvyšok dňa. Chýbali mi takéto rozhovory doma sme sa často rozprávali hlavne s Emmou, keďže Chris bola mladšia o desať rokov, v tom čase ju zaujímali bábiky a hry s kamarátkami. No teraz bola rozumnejšia a veľmi chápavá len tiež nevedela pochopiť prečo sme si s Patrickom nevymenili kontakty.
,,Ako sa s ním teraz stretneš?" spýtala sa ma.
,,No to práveže neviem možno aj nikdy. Ale náhoda je blbec nechám sa prekvapiť." dodala som na záver.
,,A čo ty a chalani?" spýtala som sa. V ten moment očervenela ako rajčina.
,,Ty niekoho máš!" zvolala som a doširoka som sa usmiala. Najprv som jej musela sľúbiť, že to nepoviem našim. V tomto sme boli s Christinou odlišné. Zatiaľ čo ja som nemala problém povedať mame, že mám nového priateľa, ona to pre ňou tajila nechcela sa o tom rozprávať. Povedala to jedine mne, vedela že sa na mňa môže spoľahnúť.
,,No vlastne áno." začala svoje rozprávanie.
,,Volá sa Christoper a je odo mňa o tri roky starší. Chodíme spolu už trištvrte roka. Zoznámili sme sa na diskotéke je milý, vtipný študuje na vysokej škole bude z neho právnik. Je mi s ním príjemne, je inteligentný, pozorný, láskavý. Má mladšieho brata." štebotala Christina a oči jej priam svietili šťastím. Bola zamilovaná až po uši. Bola by schopná o ňom básniť celú noc. V jej prítomnosti mi čas priam letel. Aj tak ma najviac pobavila tá ich spoločná zhoda mien.
,,Ó ale už je čas ísť do postelí zajtra nás čaká náročný deň." povedala som napokon. Zaželali sme si dobru noc a išli sme spať. Boli asi tri hodiny ráno keď som skončila aj s poslednými papiermi. Bola som na smrť unavená a ani neviem ako som zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama