Na zamyslenie...

26. srpna 2013 v 19:47 | Tina |  Z každého rožku trošku


Stála celkom nehybne a aj za zatvorenými viečkami cítila silu páliaceho slnka. Všetko sa jej sfarbilo do oranžovo-červena. Ruky mala mierne rozpažené, akoby sa ho chystala objať. Bol to jeden zo svetlých okamihov v jej živote, kedy na nič nemusela myslieť, s ničím si robiť starosti. Tu, na tomto mieste dokázala zabudnúť na všetko a všetkých. Otec ju sem často brával na stanovačku. Neexistovalo pre ňu krajšie miesto, ako lúka posiata pestrofarebnými kvetmi, ktoré hrali v rôznych odtieňoch, hukot tečúcej rieky, ktorá sa skrývala v lese, vetrík, ktorý jemným vánkom spríjemňoval neutešené horúce dni. Bolo to miesto, kde bola sama sebou. Zažila tu nespočetne veľa krásnych chvíľ. Večerné posedenia pri ohni s gitarou a bláznivými historkami, ktoré jej dokonalý otec sypal z rukáva na požiadanie, táborenie s priateľmi, ktorých to miesto očarilo rovnako ako ju, letnú lásku pod nebom plným hviezd, ktoré strážili všetky jej tajomstvá a sny. Koľko krát ležala v tráve a dívala sa na tie krásne osvietené body, hľadala jednotlivé súhvezdia. Aká bola nadšená, keď ich našla.
Žila vo viere, že jej život je jedna krásna rozprávka. Mala predsa svojho udatného rytiera, ktorý ju chránil, tíšil jej plač a liečil jej bolesti.
Lenže ako to už v rozprávkach a amerických filmoch býva, aký by to bol príbeh bez poriadnej zápornej postavy túžiacej rozsievať zlo a nenávisť, ubližovať a intrigovať???
Dokonalosť sveta, v ktorom žila narušila jedného dňa správa o nevlastnej sestre. Nevedela, čo si má o tom myslieť. Po maminej smrti jej bolo jasné, že otec bude potrebovať po svojom boku novú ženu. Rátala s tým, že sa bude chcieť znovu oženiť. No nestalo sa tak. Všetko čas venoval iba nej. Po čase si už nevedela predstaviť, že by ich vzťah mohlo niečo narušiť a predsa sa to stalo.
Bol to nádherný slnečný deň. Dalo sa robiť toľko zábavných vecí, no ona sedela zatvorená v izbe a plakala do vankúša. Nedokázala sa zmieriť s otcovým rozhodnutím. Trval na tom aby sa nevlastná sestra nasťahovala k nemu. Cítil sa byť za ňu zodpovedný, chcel jej vynahradiť čas, ktorý zameškal. Od prvého dňa jej bolo jasné, že so sestrou nemá nič spoločné. Chlad a nevraživosť panovala kedykoľvek, keď sa stretli v jednej miestnosti. Bezmocne sledovala ako sa jej otec vzďaľuje. Nemohla mu to ani vyčítať, pretože keby bola na mieste nevlastnej sestry chcela by, aby sa jej venoval. Ťažko sa jej pozeralo na to, ako si ho iná osoba omotáva okolo prsta a každé jedno varovanie, ktorým sa ho pokúšala upozorniť sa obrátilo proti nej.
Všetko to, čo milovala sa strácalo. Už ju nebrával na výlety, pretože nemal čas. Nerozprával dlhé príbehy, pretože sestra radšej počúvala hudbu. Všetko čo urobila bolo zlé, hoci sa veľmi snažila. Po čase už v otcovi nevidela svojho rytiera, bol z neho niekto iný. Niekto, koho nechcela poznať. Vedela, čo musí urobiť a hoci ju to zraňovalo urobila to.
Odišla bez rozlúčky do tmavej noci, nechávajúc za sebou všetko, čo jej pripomínalo krásne chvíle. Bolelo ju pomyslenie, že človek na ktorom jej záležalo ju už nepotrebuje. No nebude mu brániť. Chcela, aby bol šťastný hoci ona urobila všetko preto, aby mohla byť súčasťou jeho života. Proti žiarlivosti sa nedá bojovať. Mohla len dúfať, že jedného dňa otec pochopí ako veľmi jej ublížil a príde si po ňu. Snáď jedného dňa bude ich vzťah opäť pekný, hoci už nie taký istý. Bola rozhodnutá na neho čakať, pretože ho ľúbila a v jej živote veľa znamenal., a hoci bol zaslepený verila, že na ňu nezabudne. No a keď príde deň a on sa za ňou vyberie, bude pripravená odpustiť mu a znova ho prijať do života. Áno, jedného dňa možno....
Je to tak. V živote každého z nás sú ľudia, na ktorých nám záleží a je jedno či ide o rodinu, partnera alebo priateľov. Najviac dokáže raniť nezáujem. To, na čo sme boli zvyknutý sa razom mení a my s tým nemôžeme bojovať, pretože každý jeden pokus sa obracia proti nám.
Tak čo urobíme? Budeme bojovať s veternými mlynmi alebo sa pokúsime kráčať ďalej. Iste, nové začiatky sú ťažké. Vstupujeme do neznáma, kde nemáme v ničom oporu. Ale po každej búrke vyjde slnko a po každom trápení príde radosť. Ako keď v rozprávke víla mávne čarovným prútikom a my odrazu vidíme to, čo sme pred tým nevideli, pretože sme mali oči zaliate slzami.
Zistíme, že aj na novom mieste je pekne, že aj nový ľudia sú príjemný a možno lepší ako tí starí. To nám dáva silu nevzdávať sa a veriť, že predsa len na nás čaká niečo pekné, niečo čo je určené len pre nás a čo nám nikto nemôže vziať. Znova sa budeme tešiť z maličkostí a vychutnávať každý okamih. A keď pominie aj posledná bolesť, ktorá sa ukrývala niekde hlboko v našom srdci budeme schopný povedať ODPÚŠŤAM TI!
A to je správne pretože tak to má byť. Pretože nikdy nevieme, koho môžeme raniť svojimi skutkami. A ak sa to stane, tiež si budeme želať aby nám bolo odpustené, aspoň ja určite :D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama