Desire for Revenge - 2. kapitola Rozšírenie svorky

25. srpna 2013 v 15:01 | Simča |  Desire for revenge

Sledoval som ho. Sledoval som ho už od mosta pri nákupnom centre, kde sa potuloval s jemu rovnými. S jemu podobnými. Neponáhľal sa domov, šuchtal sa stmavnutými ulicami, akoby nebol utorok a on nemusel nasledujúci deň do školy. Však tam ani nepôjde. Nie po mojom zásahu.
Vedel som, prečo sa neponáhľa. Sledoval som ho už týždeň. Nikdy nepremieňam nikoho, kto by mohol svojmu okoliu chýbať. Toto dieťa však bude chýbať maximálne dílerovi, ktorý už nikdy neuvidí svoje prachy za dnešnú dávku. On bol len ďalšia stratená ľudská existencia, ktorá by skapala v jednej zo starých kotolní na predávkovanie, alebo jednu z tých odporných ľudských chorôb.
Nikdy som nepochopil, prečo si ľudia dobrovoľne skracujú už ich aj tak krátky život a toto tajomstvo mi aj po skoro tristo rokoch mojej existencie ostávalo skryté.
Tento chlapec, ktorý si kráčal ulicami zo svojou dávkou drogy vo vrecku, mal osemnásť rokov a žil s matkou, ktorá už dávno kvôli prepitému mozgu netušila, že nejaké dieťa vlastne má. V ten deň, keď som si ho prvýkrát všimol tušil som, že bude môj. Musel byť môj. Do splnu ostávalo už len pár dní a ja som cítil, že svorka sa musí opäť presunúť. Už sme tu neboli v bezpečí. Boli nám na stope.
Zašiel za roh a ja som ho z bezpečia strechy sledoval. Je čas! Opustenejšej ulice už niet.
V ľudskej podobe som skočil na požiarne schodisko uvedomujúc si, že budem musieť jednať rýchlo. Po schodoch som sa hnal až dole a na poslednom stupni, asi dva a pol metra nad zemou, som sa zastavil. Chlapec prešiel okolo schodiska a vôbec si ma nevšimol. Ako vlkodlak som sa pohyboval ticho a ľudia boli vždy ignoranti. Slepí, hluchí ignoranti!
Zoskočil som z požiarneho schodiska na mokrý chodník a úmyselne doskočil ako človek. Nechcel som byť ticho, chcel som aby si ma všimol. Dopad mojich nôh na špinavý, mokrý chodník už zaregistroval a rýchlo sa otočil. Nebol hlupák. Tušil, že ktokoľvek, kto sa Vám ocitne za chrbtom v tmavej uličke môže byť nebezpečný.
,,Ty?" vypadlo z neho neveriacky a zelené oči sa mu rozšírili šokom. Už sme sa stretli. Obyčajne svoje obete dopredu neinformujem, že ich premením, lenže tento chlapec, vtedy ležal na zemi vo vlastných zvratkoch a bol som presvedčený, že nevníma. Evidentne som sa mýli.
,,Ja," potvrdil som a roztiahol ústa do širokého úsmevu šelmy odhaľujúc zuby.
,,To..., to nebol... to...," zakoktal sa a rýchlo urobil dva kroky vzad. Spustil som sa na všetky štyri ostávajúc v ľudskej podobe a pohol sa jeho smerom. Pomaličky, len si ho nevystrašiť. Už aj tak mu srdce tĺklo ako o závod a dych sa zasekol v hrdle. Mal som chuť pripomenúť mu, že nemá zabúdať dýchať.
,,Nie, nebol to sen," ubezpečil som ho a ďalej k nemu liezol po všetkých štyroch. Netuším, čo videl v mojich oceľových očiach prechádzajúcich v jantár, ale múdro vzal nohy na ramená. Múdro a predsa tak zbytočne. Vlk v mojom vnútri nadšením zavyl, keď sa korisť rozbehla a zmenila jednoduchú premenu na lov.
Moja ľudská časť si povzdychla. Rád by som ho hnal ulicami, až by popadal dych a únavou sám klesol k zemi. Uštvať korisť je krásny pocit, lenže..., uprostred veľkomesta, by to nebol inteligentný ťah.
Premenil som sa a vrhol som sa po ňom. Dobehol som ho dvoma dlhšími skokmi, nestihol dobehnúť ani na kraj ulice, keď som ho prednými labami zvalil na zem a zuby zaryl do jeho ramena. Okolie preťal výkrik bolesti...
*****
,,Kde trčíš?! Sme hladní!" ozval sa naštvaný výkrik z obývačky, ako náhle som otvoril dvere bytu. Moja svorka ma už netrpezlivo čakala. V tejto sekunde sa skladala okrem mňa ešte z troch členov a na ramene som práve prinášal štvrtého.
,,Žrádlo vám nenesiem," oznámil som, keď som vošiel do obývačky. Bol to malý dvojizbový byt. Okrem gauča, starého televízora a matracov sa tu prakticky nič nenachádzalo. Niet sa čomu diviť, ani sme tu neboli tak nejako s vedomím majiteľa.
,,Priniesol som vám toto," hodil som chlapca na zem. Žuchol ako vrece zemiakov. Od môjho pohryznutia bol mimo. To sa stáva. Bolesť z tesákov čistokrvného vlkodlaka je strašná. Aspoň tak som počul.
,,Nevyzerá to jedlo, ale pokojne to môžeme upiecť," zhodnotil Isaac, priplazil sa k chlapcovi po všetkých štyroch a štuchol do neho prstom. ,,Pokojne to zjem, ak to poriadne prepečieš!" vyhlásil vážne a zdvihol na mňa veľké oči podobné tenisovým loptičkám.
Isaaca som premenil pred tridsiatimi dvoma rokmi. Mal šestnásť a dodnes mi neodpustil, že navždy ostane pubertiakom. Tou premenou som mu však zachránil život. Nebol to úmysel. Nie som žiaden samaritán. Len mi bolo ľúto tých veľkých večne akoby vypúlených očí. Momentálne mal obdobie hrania sa na pankera, takže vlasy mal zelené a nagélované do kohútika. Veci sťa by z koša vytiahol. Keby aj, nedivil by som sa.
,,Ďalší chalan? Tak to ti pekne ďakujem!" vypľula pohrdlivo Myra a prudko vstala z gauča. Premenná pred jedenástimi rokmi vo veku devätnásť rokov. Ona bola obeť, ktorú som uštval. Unavená, plačúca a mala sa kam vrátiť. Bola môj rozmar. Niečo čo som uvidel a ihneď chcel, ako rozmaznané dieťa, ktoré zatúžilo po hračke. ,,Čím som si to zaslúžila?!" bola to skôr rečnícka otázka, keď okolo mňa prechádzala urazená smerom ku kúpeľni.
,,Prepáč, bola to náhoda. Nabudúce premením dievča vážne."
,,Už tento premenený mal byť dievča!" odvrkla a dlhé blonďavé vlasy so žiarivo modrými pruhmi za ňou zaviali, keď sa zabuchla v kúpeľni. Nebola to náhoda. Naschvál som nepremenil dievča. Myra sama ma už stála dosť námahy. Dve ako ona? Ďakujem pekne, nechcem!
,,Presúvame sa, Darnell?" spýtal sa ma Alvar, posledný z mojej svorky. Premenil som ho pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Mal tridsaťdva rokov. Alkoholik, ktorého nikto nehľadal. Myslel si, že ho idem zabiť a vítal to. Mal krátky vojenský zostrih, dnes už medvediu postavu a hnedé mäkké oči.
,,Zajtra," pritakal som mu.
,,Kam?"
,,Mám jeden nápad," odvetil som vyhýbavo. Chcel som čo najbližšie k lesom. Moje nové mláďa sa potrebovalo aklimatizovať a prvá premena bude veľmi bolestivá. To ani nehovorím o zvyšku svorky, ktorá je počas splnu nezvládateľná.
,,To nebola odpoveď."
,,Na miesto, kde som kedysi žil. Stačí?!" odsekol som prudšie, než som mal v pláne a rukou zovrel prívesok schovaný pod tričkom. Bol to do jantára zaliaty list Myšieho chvosta, aj s jedným malým bielim kvetom tejto byliny.
Dokonca aj Isaac pri mojom tóne vzhliadol, pričom doteraz sa plne venoval telu na zemi. Štuchal do neho a oňuchával ho. Vačky som môjmu novému mláďaťu vyprázdnil, takže mohol cítiť, len zvyšky drogy, ktoré si tam chlapec pôvodne schovával.
,,Aha," odvetil Alvar a zahľadel sa von oknom. ,,Chápem." Isteže chápal. Nerád som sa vracal na miesta, kam som chodil so svojou predchádzajúcou svorkou, ktorá bola vyvraždená čarodejníkmi. Problém bol, že momentálne som nemal lepší plán.
,,Mňa nezaujíma kam ideme! Som hladný!" prerušil zrazu ťažké ticho Isaac a vyskočil na nohy. ,,Ak si nič nedoniesol, idem si niečo nakradnúť!" oznámil a pokúsil sa prešuchnúť okolo mňa. Moja ruka vystrelila a zovrela ho za lakeť.
,,Nikam. Už je neskoro."
,,No a čo?" mladý vlk sa mi vyšmykol a zvrčal. K zlosti. Skutočne som ho nemal premieňať v šestnástich. Ostane večným pubertiakom. ,,Som hladný!"
,,Ostaneš tu a..."
,,Darnell," Alvar rázne vyslovil moje meno, čím ma umlčal. ,,Nech ide. Nič sa mu nestane."
,,Ale..."
,,Zatiaľ je to bezpečné. Ešte nás nenašli." Zaháčil som sa pri jeho slovách. Mal pravdu. Zatiaľ to bolo bezpečné, lenže on nemusel sledovať ako mu pred očami vyvražďujú svorku a on s tým nemôže nič urobiť. ,,Bež," kývol Alvar na Isaaca. Ten sa okolo mňa pretiahol a už aj mizol vchodovými dvermi. ,,Musíš sa trochu uvoľniť."
,,Pokiaľ viem, stále som vodca svorky ja," upozornil som ho ľadovo. Alvara môj tón nerozhodil. Nikdy ho nič nerozhodilo.
,,A práve preto by si mal dohliadať na neho," pokýval k mladíkovi na zemi. ,,A nie buzerovať Isaaca. On si poradí. Nie je to dieťa, Darnell, aj keď nestarne."
,,Je to moje mláďa!" odsekol som a zvalil som na gauč. Každý z nich bol mojim mláďaťom a preto som ich miloval. ,,Akoby si to nevedel."
,,Viem, tvoje zaobchádzanie s ním však spôsobí, že bude vzpurnejší. Nechaj ho. Bude v poriadku."
,,Neznášam ťa, lebo máš pravdu," zabručal som nespokojne a nohou štuchol do nehybného tela. Môže byť mimo celé hodiny. V každom prípade by tu pre neho mal niekto byť až sa preberie. Bude panikáriť. Vždy panikária a pokúšajú sa utiecť.
,,Chceš prečkať spln v meste alebo...?" začal Alvar svoju otázku. Nenechal som ho dopovedať.
,,Nie, zajtra odchádzame. Chcem ho mať počas splnu v lese. Plus, v dome, ktorý na nás čaká, mám pevné klietky v ktorých prečkáte noc."
,,Mohol by som ti pomôcť s mladým, nemusím byť zavretý."
,,Alvar," vzdychol som. ,,Verím ti, ale nie si taký starý aby bolo úplne isté, že spln prečkáš v pokoji. Budem musieť dohliadnuť na neho," pohodil som rukou k chlapcovi v potrhaných rifliach. ,,Keby si náhodou neodolal volaniu mesiaca nebudem ťa môcť zastaviť, lebo budem mať plné ruky práce s ním. Ďalší spln do klietky nemusíš, postrážim ťa. Tento tam budeš s Myrou a Isaacom."
,,Ja by som...," pokúsil sa protestovať.
,,Nie! Nebudem riskovať, že mesiacu neodoláš a niekoho zabiješ."
,,Odkedy ti vadia ľudské obete?" spýtal sa trpko. Do klietky nechcel. Chápal som, že je to pre neho ponižujúce. Alvar bol navyše rozhodne väčším humanistom ako ja. Mne nerobilo problém zabiť človeka, vlastne som si to dokázal aj užiť, lenže ochrana mojej svorky bola nadriadená nad nejaké vzrušenie z lovu.
,,Nevadia, lenže tento krát ideme do malého mestečka. Do jedného z tých, kde skoro každý každého pozná, chápeš? Ak tam nájdu mŕtvolu dotrhanú vlkodlakom, podozrenie padne na nováčikov."
,,Nie je to riskantné v takom meste? Ako sa uživíme? Nebudeme môcť kradnúť," Alvarovi sa v obočí vytvorila vráska. V očiach sa odrážala starosť.
,,Najbližšie mesto je asi päťdesiat míľ. Nebudeme musieť kradnúť. Sú tam lesy. Budeme sa kŕmiť tam, lenže aj tak bude nutné, aby sme pôsobili ako ľudia."
,,Ty už máš vymyslenú nejakú kryciu historku, však?" Alvar sa chrbtom oprel o parapet a nohy skrížil v členkoch.
,,Povieme, že Isaacovi je pätnásť, Myre a nováčikovi ," pozrel som na dieťa na zemi. ,,Sedemnásť. Budeš hrať ich otca. Pridáme ti pár rokov. Myslím, že každý uverí, že si zachovaný skoro štyridsiatnik."
,,A čo ty?"
,,Budem tvoj mladší brat. Vek sa mi zastavil pred dvadsať päťkou, nemôžem predstierať, že som ich otec." Áno, nevyzeral som staršie ako dvadsaťpäťročný. Čistokrvný vlci sa zastavujú medzi vekom dvadsať až dvadsaťpäť rokov.
,,Tie decká budeme musieť zapísať do školy. Prečo sa mi to celé zdá trochu..., riskantné?" navrhol nespokojne. ,,Veľkomesto ponúka možnosť skryť sa."
,,Dobre vieš, že nie, keď máme mladého vlka."
,,Hovoril som, že na stvorenie ďalšieho je skoro," zamračil sa Alvar.
,,Nie je, budeme ho potrebovať. Niečo sa blíži," nervózne som si prehrabol vlasy. ,,Cítim to." Toto gesto mi ostalo ešte z dôb, keď som mal tmavé, skoro čierne vlasy dlhšie, lenže Myra mi ich pred pár dňami osekala. Rozhodne som jej nedovolil vojenský zostrih ako mal Alvar, ale aj tak boli kratšie ako som bol zvyknutý. Ostali niekoľko centimetrové a prvé vlasy ofiny vyzerali skoro ako vetrom rozviate a ďalej sa ťahali do niečo ako do veľmi, veľmi zanedbateľného kohútika. Musel som Myre uznať, že sa k moje tvári hodia viac, ako dlhé vlasy, ktoré som kedysi nosil v chvoste.
,,Ty prorokuješ tragédiu už celé desaťročia," usmial sa Alvar pobavene a jeho zamračenie zmizlo akoby mávnutím čarovného prútika. ,,Ver mi, nič nám nehrozí. Sme niekoľko krokov pred upírmi a čarodejníka sme nevideli za celý môj život."
,,Nemáme šampón!" zrevala Myra z kúpeľne v tú chvíľu nepríčetne a ja som pretočil očami. ,,Ten blbec ho zase celý minul!"
,,Jediné, čo nám hrozí je smrť s rukou našej princeznej," zahundral Alvar.
Zastonal som. ,,Povedz mi, prečo som premieňal dievča?"
,,Mám lepšiu otázku, prečo si premieňal toto dievča? Keď na svete sú stovky omnoho znesiteľnejších?"
,,Tak Darnell! Ja ten šampón vážne potrebujem! Urob s tým niečo!" húkala z kúpeľne ďalej a ja som sa neochotne zdvihol.
,,Postrážiš ho?" ukázal som na chlapca, ktorý pomaly pravidelne dýchal a rana po mojich tesákoch sa mu pomaly hojila. Premena bude v poriadku.
,,Neboj, zvládnem nejakého fagana."
,,Tak Darnell!" zrevala Myra opäť.
,,Ju však už nie," zamrmlal Alvar a ja som znechutene stiahol tvár.
,,Veď už idem!" húkol som Myre naspäť vedomý si, že ak jej ten šampón nezoženiem vrhne sa mi na hrdlo ako besná svorka hyen. ,,Niekedy mám chuť nechať ju napospas osudu," priznal som kyslo a vyšiel z obývačky mieriac k vchodovým dverám. Možno vlkodlak, ale mojim vĺčaťom je jedna rozmaznaná princeznička a ako pravá ženská mi urobí zo života peklo, ak jej nezoženiem presne ten šampón ktorý používa. Vidím to na rozbitie výkladu drogérie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama