Desire for Revenge - 1. kapitola - Sebaobjavenie

22. srpna 2013 v 18:13 | Tina |  Desire for revenge



Stála som pred vysokým zrkadlom vo svojej komnate a hľadela na dievča v krásnych šatách. Komorná odišla pred pár minútami a ja som mala dosť času na to aby som v sebe upokojila to malé vystrašené vtáča čo mi trepotalo krídlami v hrudi. Dnes je veľký deň. Strýko Sebastian usporiadal ples na počesť mojich osemnástich narodenín. Zídu sa samí urodzení ľudia z okolia. Bohatí kupci so svojimi synmi. Budem celý večer tancovať a rozdávať úsmevy. Z tej predstavy sa mi točila hlava. Aj napriek všetkej logike som oveľa radšej trávila hodiny so strýkom v zadnej časti našej záhrady, kde ma učil bojovať. Priťahovali ma zbrane a chcela som vedieť bojovať ako on. Spomínam si, že prvý raz, keď som vyriekla svoju prosbu na mňa len zdesene hľadel. Neskôr sa podvolil a začal ma trénovať. Uvedomovala som si, že to nie je pre dámy a už vôbec nie urodzené dámy ale nemohla som si pomôcť. Strýko deti nemal a mala som také tušenie, že mi nedokázal odoprieť nič, o čo som ho žiadala.

,,Soraya nikdy sa nesmieš nepriateľovi otočiť chrbtom. Neskladaj zbrane a ani na okamih sa nedaj oklamať. Víťazí len ten, kto prežije." Radil mi.

Dnes budem bojovať. Nie mečom, ani dýkou. Ale pre mňa sú tieto nariasené šaty a škrobené úsmevy oveľa horšie ako dlhý vyčerpávajúci boj.

Ozvalo sa zaklopanie a ja som sa prudko nadýchla. Do izby vošiel strýko a len čo ma uvidel oči mu zmäkli.

,,Dieťa si nádherná."

,,Ste taký pozorný strýko Sebastian." Uklonila som sa.

,,O nie nie, dnes si hviezdou ty." Pohladil ma po tvári. Potom mi ponúkol svoje rameno a spoločne sme kráčali do sály, kde už čakali hostia.

,,Si v poriadku dcérka?" pýtal sa ma cestou.

,,Som, ďakujem za Váš záujem." Usmiala som sa. Nedokázala som mu povedať, že sa cítim zvláštne od chvíle, keď som otvorila oči. Nebolo by to voči nemu spravodlivé. Dal si tak veľmi záležať aby bolo všetko dokonalé.


Sála bola bohato zdobená kvetmi. Dobré jedlo rozvoniavalo a jatrilo chuťové poháriky.

Istená jeho sprievodom som prešla doprostred sály a oficiálne sme privítali hostí. Hudba začala hrať a prvý tanec som tancovala s ním. Postupne, ako čas ubiehal som tancovala s toľkými mužmi, že som sa cítila akoby som tancovala týždne.

,,Dnes ste nádherná." Lichotil mi Nathan, syn bohatého obchodníka so vzácnymi látkami.

,,Ďakujem. Tiež Vám to pristane."

,,Mohol by som navrhnúť prechádzku po Vašich očarujúcich záhradách?"

,,Myslím, že by sme nemali odchádzať." Povedala som váhavo.

,,Prosím. Soraya rád by som s Vami bol chvíľku osamote." Jeho hnedé oči sa do mňa vpíjali. Nakoniec som súhlasila. Cítila som ako celá horím, trocha chladného nočného vzduchu mi možno pomôže.

Hudba z domu hrala v záhrade len tlmene.

,,Je tu nádherne, tie krásne kvety..." Povedala som a zahľadela sa na mesiac.

,,Dovolím si nesúhlasiť. Popri Vašej kráse tie kvety blednú závisťou." Cítila som ako sa po jeho sovách červenám.

,,Pristane Vám to." Usmieval sa Nathan.

,,Nemali by ste mi hovoriť také veci."

,,Prečo? Neveríte tomu čo Vám hovorím?"

,,Ja neviem ja...."

,,Soraya smel by som Vás pobozkať?" pošepkal a naklonil sa ku mne. Nezmohla som sa na odpoveď a tak som prikývla. Bola som zmätená, vystrašená, zahanbená, šokovaná, túžiaca po poznaní. Bola som plná rôznych pocitov. Dokonca aj takých, ktoré som nikdy necítila. V okamihu, kedy sa jeho pery stretli s mojimi som vykríkla od bolesti. Hlavu som mala ako v jednom ohni a telom mi prebehol kŕč. Klesla som k zemi a stratila som vedomie.


Len veľmi pomaly som sa preberala k vedomiu. V diaľke som počula strýkov hlas. Moje telo bolo ako v ohni. Cítila som sa akoby ma niekto zapálil a divoké plamene olizovali moju pokožku s úmyslom zabiť ma.

,,Strýko Sebastian?" vyslovila som chrapľavým hlasom.

,,Pšššt dieťa moje upokoj sa. Všetko je v poriadku." Držal ma za ruku a usmieval sa. Nechápala som prečo sa usmieva, kým ja sa cítim akoby to boli moje posledné minúty.

,,Umieram?"

,,Ale kdeže práve naopak. Zrodila si sa." Opatrne sa ku mne sklonil a jeho pery sa mi obtreli na čele. Toto gesto robil vždy vo chvíľach, kedy bol na mňa hrdý. Ale prečo teraz?

,,Vy viete čo sa so mnou deje?"

,,Samozrejme že to viem. Tvoja moc sa konečne prebudila."

,,Moja moc?" nechápala som o čom to hovorí.

,,Všetko ti vysvetlím, keď príde čas. Teraz odpočívaj dieťa moje." S tým opustil moju komnatu a nechal ma napospas mojím myšlienkam.


Ubehlo niekoľko dní a moje telo sa zotavilo. Jedno ráno som sa zobudila a necítila som žiadnu bolesť, žiadny oheň len úľavu. Nadšene som vyskočila z postele a roztancovala sa po izbe.

,,Pani..." oslovila ma komorná, ktorá ma prišla obliekať so sklopeným zrakom. Nikdy sa na mňa nesmeli dívať priamo. Neviem prečo ale strýko na tom trval. Bola som princezná a kým som bola malá všetka tá pozornosť mi imponovala, no čím som bola staršia liezlo mi to na nervy. Zistila som, že mám príliš veľa vlastností, ktoré strýko Sebastian nemá. Mamina povaha bola aj mojou povahou.

,,Môžeš odísť, dnes to zvládnem aj bez teba." Povedala som slúžke.

,,Ale madam..."

,,POVEDALA SOM ODÍĎ!" skríkla som a ona sebou trhla. Nenávidela som chvíle, keď som musela dať najavo, že ma musí poslúchnuť. Nakoniec neisto opustila moju komnatu so slzami v očiach.


Stála som pred zrkadlom a hodnotila ako vyzerám. Usúdila som, že je to v poriadku a vyšla som na chodbu. Na schodisku som minula zopár slúžok, ktoré sa hlboko uklonili. Prevrátila som očami a pokrútila hlavou. Strýko už sedel za stolom.

,,Prajem Vám krásne ráno." Usmiala som sa a pribehla k nemu aby som ho pobozkala na líce.

,,Ale , rád vidím, že už si v poriadku." S úsmevom povedal.

,,Cítim sa ako znovuzrodená." Rozhodila som rukami.

,,No nehovoril som?"

,,Musíte mi povedať čo ste mali na mysli, keď ste spomínali moju moc."

,,Dieťa moje, ty si celá mama. Máš farbu jej vlasov, jej povahu, jej nedočkavosť až na tie oči." Smutne si povzdychol. ,,Tie máš...."

,,Nehovorte to!" zahriakla som ho prudko. Nepotrebovala som znovu počuť, že mám rovnaké oči ako muž, ktorý moju matku zničil a zabil. Nenávidela som sa preto. Keby som mohla ich farbu zmeniť s radosťou to urobím.

,,Prečo ten hnev Soraya?"

,,Nechcem nič čo by ma spájalo s ním." Odsekla som chladne.

,,Vieš čo vidím, keď sa na teba dívam?" zľahka naklonil hlavu a zvedavo ma pozoroval. Na tvári mal odrazu široký úsmev.

,,Čo vidíte?"

,,Vidím silu, odhodlanie, vidím veľkú moc. Tvoje oči hovoria o tom, že jedného dňa budeš mocná. Máš v nich istú dávku niečoho temného. To som v očiach tvojej matky nikdy nevidel. Ona bola láskavá a milá." Nežne dokončil. Vždy, keď ju spomínal jeho hlas znežnel a oči sa zaplnili slzami. Vedela som, že ju miloval.

,,Nezastavím sa, kým ho nenájdem a nepomstím sa za to, čo urobil mame. Za to, že Vás o ňu pripravil." Dotkla som sa jeho ruky.

,,Dcérka moja nemáš poňatia s čím chceš bojovať. Ty už viac nie si len obyčajný človek. Si čarodejnica."

Nemo som na neho pozrela. Ja nemôžem byť čarodejnica. Nie som temná bytosť, po ktorých ľudia pátrajú a zabíjajú ich. Nemôžem byť.

,,Tvoja mama bola jedna z najmocnejších na tejto zemi. Svoju silu využívala veľmi múdro a zbytočne neriskovala. Zabudni na tie hlúpe historky, čo kolujú medzi ľuďmi. Vymýšľajú si ich zo strachu pred takými ako sme my."

,,Takými ako sme my?"

,,Soraya, ty a ja sme niečo, čoho sa ľudia boja. Máme moc, ktorej nerozumejú a preto majú strach. Môžeme ich ovládať a to sa im nepáči. Máš moc, o ktorej si netušila, pretože tvoja mama to tak chcela."

,,O akej moci hovoríte strýko?" začínala som byť podráždená. Stále hovorí v hádankách a ja som toho mala dosť. Mlčky kývol smerom k dverám , kde stál lokaj a pobavene ma pozoroval. Sluha mi priniesol zrkadlo.

,,Strýko?"

,,Len sa do neho pozri moja milá." Nabádal ma. Len čo som to urobila zhíkla som.

,,MOJE OČI!!!!" moje oči mali teraz žiarivú modrú farbu a nie zelenú ako vždy.

,,Presne tak." Hrdo prikývol.

,,Ale ako je to možné? Ako sa to stalo? To ste urobili vy?"

,,To je tvoja práca. Tak veľmi si nechcela mať oči ako tvoj otec a vidíš podarilo sa."

,,Urobila som to len silou myšlienky?"

,,Správne a práve to mi hovorí, že tvoja moc bude obrovská. Ihneď začneme s tréningom. Musíš sa toho toľko naučiť."

V tú noc som zaspávala s hlavou plnou myšlienok. Musela som neustále myslieť na to, čo som sa dozvedela. A nielen o mame. Vôbec som netušila, že v tomto svete žijú aj iné nadprirodzené bytosti. Považovala som ich za výmysel ľudí, ktorí nimi strašili neposlušné deti. Ale boli skutoční. Upíri, rovnako ako vlkodlaci. A oba druhy mali strach pred čarodejníkmi. S tými slabšími si vedeli rýchlo a ľahko poradiť. Ale takí, ktorí oplývali mocou akú mal strýko Sebastian a akú raz budem mať ja , tak takí boli ich prirodzeným nepriateľom. Mama bola čarodejnica a pochádzala z veľmi silnej rodiny aj ona by si s nimi ľahko poradila. Jej chybou bolo, že sa zamilovala do človeka. Človeka, pred ktorého sa jedného dňa postavím a vlastnoručne mu vytrhnem srdce. Podľa strýka sa moja sila bude odhaľovať postupne. Keď mi opisoval čo všetko dokážem moje srdce nadšene plesalo. Cítila som zvláštnu hrdosť. Nával moci.

Lenže počas prvých tréningov sa tento pocit vytratil. Naučiť sa tú moc ovládať bolo ťažké a moja výbušná povaha tomu moc nepomáhala. Po nejakom čase strýko usúdil, že budeme trénovať výlučne vonku aby som mu nezdemolovala aj zvyšok hradu.


Ubehlo mnoho rokov a prišlo nové storočie. Veci sa zmenili. Ľudia sa zmenili. Svet sa zmenil. Vojna medzi vlkmi a upírmi stále zúrila ale nebola to jediná vojna. Ľudia objavili mnoho nových vynálezov a začali loviť čarodejníkov. Dostali mnohých a potrestali ich smrťou. Pre čarodejníkov existuje len jeden prirodzený nepriateľ a to je bylina, ktorú ľudia pomenovali Myší chvost - Achillea millefolium. Odvar z nej je pre čarodejníka nebezpečný, pretože pri vyšších dávkach je rastlina jedovatá. A ľudia na to prišli, preto sa pre čarodejníkov stala prioritná ich ochrana. Žili medzi ľuďmi a tvárili sa, že sú ľudia. Dávali pozor aby sa neodhalili. Aj kvôli tomu sme opustili zem, kde som vyrastala a presúvali sme sa z miesta na miesto. Usadili sme sa v jednom nenápadnom malom mestečku. Bolo blízko hôr obklopené lesmi. To mi vyhovovalo, pretože som tam mohla trénovať ukrytá pred ľudským zrakom. Mala som na to vyhradené isté dni, pretože by ľudom mohlo byť podozrivé, že sa stále flákam po lese a žijem si celkom slušne. Našla som si prácu v jednom bistre. Nenávidela som to tam ale patrilo to k naše ochrane tak som to prijala bez reptania. Každého vždy fascinovalo moje meno. Nepatrilo k tým tradičným. Hoci som tú prácu neznášala ľudia, s ktorými som tam pracovala sa ku mne vždy správali milo. Mali ma radi a len preto som v sebe vždy našla silu sa tam vrátiť. Strýko si otvoril obchod so zmiešaným tovarom, kde denne predával. Ľudia ho mali celkom radi. I keď pochybujem, že by to tak zostalo, keby sa dozvedeli pravdu.


,,Prečo mi to ešte stále nejde? A prečo ma stále učíš toto? Ako mám bojovať , keď ma nič poriadne nechceš naučiť?" zúfalo som zavyla, keď opäť raz vybuchlo niečo iné ako to, čo malo.

,,Pretože sa nesústredíš. Ty to šialene chceš a chceš to hneď. Takto naša moc nefunguje. Musíš byť dokonale zladená." Díval sa na mňa strýko a jemne mávol rukou. Daný predmet sa okamžite rozletel na milión kúskov.

,,Ako to, že tebe to ide tak jednoducho. Už to trvá roky." Prestala som mu vykať nie preto, že by som si ho nevážila ale preto, že ľudia sa dávno zmenili a my sme sa im museli prispôsobiť.

,,Soraya, tvoja myseľ musí byť v dokonalej harmónii. Musíš uvažovať pokojne. Ak nedokážeš potlačiť emócie, výsledok bude zase rovnaký. Kým sa nenaučíš so svojou mocou pracovať nemôžem prejsť k ťažším veciam." Dohováral mi. Postavila som sa a mračila sa na predmet pár metrov odo mňa strýko ho jedným pohybom ruky opäť spojil dokopy.

,,Fajn." Porazene som sklonila hlavu. Zatvorila som oči a myslela som na mamu. Iba na ňu. Chcem to dokázať pre ňu. Ani neviem čo sa stalo ale strýko odrazu nadšene vykríkol. Otvorila som oči a videla som, že okolie ostalo nezmenné ale predmet sa rozletel tak ako keď to urobil strýko.

,,Výborne. Je to na dobrej ceste." Hrdo sa usmial Od toho dňa som v tréningu pokročila. Učila som sa novým kúzlam, sebaobrane a sama som pracovala na tom ako udržať všetky moje emócie pod kontrolou, pretože kedykoľvek som sa pozabudla, dopadlo to katastrofálne. Mala som pred sebou ešte dlhú cestu, kým budem pripravená a odhodlaná na cestu, na ktorej konci zabijem muža, ktorý ma pripravil o moju mamu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mysticfun mysticfun | E-mail | Web | 22. srpna 2013 v 19:20 | Reagovat

chceme hneď ďalšiu :) som zvedavá, ako to napokon celé dopadne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama