Desert of Rose - 2. kapitola Zásadné zmeny.

9. srpna 2013 v 20:35 | Tina |  Desert of Rose




Zhruba týždeň po rozhovore s Danielom sme v jedno ráno sedeli v zasadačke a netrpezlivo sme čakali na príchod muža, ktorý mal v rukách naše osudy.
,,Čo myslíte koľko môže mať rokov?" vyzvedala Alica. Známa svojím záujmom o každého nového a sympatického muža. Naposledy svoju pozornosť upriamila na jedného nášho fotografa Milana. Nejaký čas spolu niečo mali, no len čo sa objavil v grafickom úseku študent Tomáš, Alica upriamila svoju pozornosť iným smerom. Prirodzene ju vidina nového objektu potešila.
,,Mňa by skôr zaujímalo, čo prinesú jeho zmeny." Frkol podráždene Rišo. Podaktorí kolegovia súhlasne kývli hlavou. Skôr ako stihli zaznieť nejaké ďalšie teórie sa otvorili dvere zasadačky a dnu vošiel Daniel, za ním vošiel ON.
Ráznym pevným krokom kráčal za Danielom.
,,Rád by som Vám niekoho predstavil." Začal nesmelo Daniel, ktorý vyzeral, že už si dnes niečo vypočul, ale bol umlčaný jemným kývnutím ruky. Prišlo mi to čudné a ktovie prečo ma to podráždilo. Ak som niečo nemala rada tak ľudí, čo si mysleli, že sa môžu pokojne povyšovať nad iných. Zdá sa, že pán Brown je jedným z nich.
,,Ďakujem Daniel, myslím, že toto zvládnem aj sám." Zaznel hlas, z ktorého sršala autorita a ráznosť. Muž okolo tridsiatky, ktorému patril bol vysoký, mal štíhle pevné telo a zjavne rád športoval. Svetlo hnedé krátke vlasy mal starostlivo upravené v účese, ktorý mu veľmi pristal. Bolo nad slnko jasné, že sa o seba stará. Jeho funkcia a dennodenný kontakt s klientmi a investormi si to vyžadovali. Osobne sa mi páči, keď sa muž o seba stará ale dodržiavam zásadu, že ak trávi v kúpeľni viac času ako žena, ruky preč. To už podozrivo zaváňa.
Hnedými očami, ktoré boli orámované hustým čiernym obočím si premeral všetky osoby v miestnosti. Jeho pohľad sa stretol s mojím len na malý okamih a plné zmyselné pery sa jemne zvlnili v úsmeve. Následne mu pohľad stvrdol akoby nasadil masku, za ktorú nechce nikoho pustiť.
,,Moje meno je Alexander Brown. Rád Vás všetkých poznávam. Dúfam, že naša spolupráca bude fungovať bez nejakých problémov. Možno ste o mne už počuli, nie všetky reči sú pravdivé, čo sa práce týka mám rád profesionálov a dokážem oceniť dobre odvedenú prácu. Vo svojej firme nestrpím flákačov, takže dnešným dňom by som všetkým radil zabrať na plné obrátky. Chcel by som všetkých prítomných uistiť, že s mojím príchodom sa nič výrazné nezmení. Pracovné pozície zatiaľ zostávajú obsadené tak ako doteraz." Neušlo mi ako zvýraznil slovo zatiaľ. Nebola som jediná, kto si hrozbu v jeho slovách všimol.
,,Časom sa uvidí. Prišiel som preto, aby som tomuto časopisu pomohol a urobím preto to maximum. Od Vás chcem aby ste pracovali tak ako doteraz. Budem zohľadňovať Vaše pripomienky. Chcem, aby ste vedeli, že som typ človeka, ktorý jedná priamo a bez obalu. A to aj v prípadne negatívnych záležitosti. Oveľa radšej svojich zamestnancov odmeňujem ako trestám. Ale je to len vo Vašich rukách." Ukončil svoj príhovor. Keby nám o ňom Daniel nepovedal, že roky žil v zahraničí, kde má ďalšie tri firmy myslela by som si, že je rodený Slovák. Hovoril bez akcentu či iných vecí, ktoré by na neho upozorňovali ako na cudzinca.
Hneď potom spoločne s Danielom opustili zasadaciu miestnosť. Hustá atmosféra trošku poľavila a nastal šum.
,,Ten je tak sladký." Vydýchla Alica zasnene.
,,Sladký možno, ja som z neho mal zimomriavky." Nechal sa počuť Richard. Nemohla som s ním nesúhlasiť. Alexander Brown na mňa pôsobil temnejšie akoby sa patrilo. Podaktorí boli nadšení, že sme konečne dostali šéfa, ktorý vie čo chce a bude na tom pracovať. Tí, ktorý chodili do práce odpočívať mali zase obavy, že pri prvej chybe dostanú výpoveď.
,,Myslím, že ten tu nastolí taký poriadok, že budeme všetci len pozerať." Krútila hlavou Lenka a kráčala ku dverám. Zaradila som sa jej po boku a odišla spolu s ňou.
*****
Asi o dve hodiny ma z práce vyrušil telefón. Pracovala som práve na článku o cestovaní a miestach, ktoré sa rozhodne oplatí vidieť. Ja sama by som si z nich vedela vybrať.
,,Prosím?"
,,Máš sa hlásiť u šéfa." Oznámila mi rýchlo a stručne Andrea. Že by sa niečo stalo? Mám problém? Chcú ma vyhodiť? S týmito otázkami som kráčala smerom k Danielovej kancelárii. Andrea pri svojom stole nebola, tak som sa nemohla spýtať. Nesmelo som zaklopala.
,,Vstúpte." Ozvalo sa.
,,Volal si ma?"
,,Carolina, jasné poď prosím." Kývol mi Daniel a ukázal smerom na gauč vedľa Alexa, ktorý ma len mlčky sledoval. Rovnako ako v zasadačke, ani teraz jeho tvár neprezrádzala žiadne emócie, takže som netušila, čo sa bude diať.
,,Práve som pánovi Brownovi vysvetľoval, ako to u nás chodí. Mali sme v pláne ešte obhliadku budovy ale žiaľ musím súrne odísť na jedno stretnutie. Mohla by si ho prosím previesť?"
,,Si si istý, že som na to tá správna?" dúfala som, že povie nie a nebudem to musieť urobiť. Neviem prečo ale z Alexa niečo vyžarovalo a ja som si nebola istá tým, čo to je. Keďže Daniel ma poznal prakticky od školy ani len nezapochyboval, že by si vybral zle. Poznal predsa aj moju mamu a sestry. Neostávalo mi nič iné len dúfať, že to budem mať čo najskôr za sebou.
Kráčali sme chodbou smerom k personálnemu oddeleniu a postupne sme prechádzali cez úseky športu, správ, počasia... . Oddelenie reklamy, marketingu a riadenia ľudských zdrojov sme prešli v rýchlosti, nezdalo sa mi, že by ho nejako zaujímalo. Prehliadku sme zakončili pri mojom stole. Po celý čas išiel dva kroky za mnou. Na chrbte som cítila jeho pohľad a zmocňoval sa ma čudný pocit.
,,Smiem Vás pozvať na obed? Aspoň by ste mi mohli porozprávať aké tu máte zvyky?" opýtal sa odrazu čím ma zaskočil. Počas cele prehliadky bol ticho, sem tam položil nejakú otázku, ktorá sa týkala pracovných vecí.
,,P-prosím?" zaskočene som koktala.
,,Niečo o poradách, najbližších projektoch?" Naznačil mi.
,,Ak niečo chcete vedieť pokojne sa ma spýtajte."
,,Prečo mám pocit, že som sa Vás tým pozvaním dotkol?" opýtal sa a v hlase sa mu ozývalo pobavenie. Jasné, asi si neuvedomuje, že s jeho tvárou a postavením by zdeptal aj Billa Gatesa.
,,Nie, samozrejme že nie, len ste ma zaskočili." Priznala som sa. Nemôžem mu povedať, že jediné po čom túžim je aby už konečne išiel otravovať niekoho iného. Nie ak je to človek, ktorý má v rukách môj osud. Moja práca je pre mňa momentálne všetkým a nikomu nedovolím, aby ju ohrozil.
,,Takže odpoveď je áno?" overoval si zo sebavedomým úškrnom. Prečo mám pocit, že tento muž nie je zvyknutý počuť slovo NIE.
,,Iste." Prikývla som a načiahla som sa po svoje veci. Pri odchode mi galantne pridržal dvere a viedol ma na parkovisku k jeho autu. Ako inak, mohla som tušiť, že to bude jedno z tých perfektne nablýskaných áut. Otvoril mi dvere a ja som nastúpila.
,,Tak čo mi odporučíte?"
,,Prosím?"
,,Ktorá reštaurácia tu v okolí je najlepšia." Zopakoval otázku a pousmial sa. Musel si myslieť, že som tak mimo z jeho šarmu ale v skutočnosti to bolo celkom inak. Jediné čo som chcela bolo, aby som mala toto peklo za sebou. Muži v mojom živote na istý čas skončili.
Počas obeda som sa ho snažila zaujať najnovšími projektmi, ktoré má časopis pripravené. Sústredene ma počúval. Ešte aj pri jedle pôsobil ako mladý Boh. Obyčajné gesto, kedy sa vidlička blížila k jeho perám bolo radosť sledovať. Tento muž je rozhodne šarmantný a charizmatický a nepochybujem o tom, že ak niečo chce, vždy to dostane. Musím ale uznať, že jeho pripomienky mali niečo do seba ak ich predloží Danielovi, naše projekty by tým mohli len získať. Ani som netušila, že sme boli preč vyše hodiny.
,,Ďakujem za príjemnú spoločnosť." Usmial sa, keď zaparkoval pred budovou časopisu.
,,Rado sa stalo."
,,Myslíte, že by sme si to mohli niekedy zopakovať?" navrhol a mne uviazol dych v hrdle. Vážne ma cudzí muž práve pozýva von????
,,Viete, nemyslím, že je to dobrý nápad."
,,Prepáčte, ak som Vás uviedol do rozpakov." Začal sa ospravedlňovať.
,,Nie, to je v poriadku ja len, je to osobné a nechce sa mi o tom hovoriť."
,,Iste tomu rozumiem." Kývol hlavou.
Napriek tomu, že som mala z neho zmiešané pocity, nechcelo sa mi odísť z auta. Alexander Brown ma niečím očaril. Zaujal ma a ja som prvý raz v živote porušila svoje zásady.
,,Na druhej strane, taká neškodná večera nie je zlý nápad." Povedala som.
,,Výborne povedzte kedy."
,,V piatok večer?" navrhla som.
,,Dohodnuté. Miesto tentoraz vyberiem ja ak dovolíte adresu si na Vás zistím, myslím, že to pre mňa bude hračka." Zaškľabil sa a ja som vystúpila. Až keď mi tvár ovial chladný vzduch pochopila som, aká som bola nervózna a roztrasená. Nohy sa pomaly menili z rôsolu späť na kosti a ja som a prinútila kráčať do budovy, kde na mňa čakala ešte kopa práce.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama