Death fist them - 1. Kapitola Nový život

16. srpna 2013 v 19:25 | Tina/Vann |  Death fist them


Po Lexinom odchode išlo všetko dolu vodou. Cítila som sa ako bez ruky. Za ten čas som si zvykla na jej prítomnosť. Znamenala pre mňa oveľa viac ako som si myslela. A teraz je preč. Sedela som pri okne a premýšľala som, prečo odišla bez slova. Kde je a čo robí? Bez jej veselého úsmevu a bláznivých nápadov som sa rýchlo stávala tou šedou nenápadnou myškou. Často som chodievala na jedno miesto, ktoré sme si obľúbili. Tu sme snívali o tom ako bude vyzerať náš život. Mali sme veľké plány. Chceli sme cestovať. Ale teraz mi tie sny prišli ako obyčajné bláznovstvá. Tiež ma trápila správa o tom, že som adoptovaná. Nemala som sa komu zveriť. Dusila som to v sebe. Hoci boli pre mňa moji rodičia všetkým, cítila som sa zradená. Istá moja časť chcela vedieť kto skutočne som.
,,Slečna Stuartová ste v poriadku? Vyzeráte bledo?" spýtala sa ma raz moja učiteľka a ja som nemala silu odpovedať jej. Zviezla som sa k zemi a prebrala som sa až doma vo svojej posteli. Blížil sa dátum, ktorý ma upozorňoval že to bude rok od Lexinho odchodu. Nechcela som na to myslieť. Ležala som s naširoko otvorenými očami a načúvala rozhovoru, ktorý viedla moja mama s lekárom.
,,Obávam sa že nemám dobré správy. To dieťa je veľmi vážne choré. Jej stav sa rýchlo mení."
,,Ale dokážete jej pomôcť však?"
Mamin nešťastný hlas mi vohnal slzy do tváre. Plakala pre mňa hoci som nebola jej biologickým dieťaťom.
,,Je mi to ľúto, žial dnešná medicína nie je pokročilá na to, aby sme mohli vašu dcéru uzdraviť." Tichým hlasom oznámil lekár. Vedela som, čo to znamená. Umriem.
,, Nie, nie moje dieťa. Musíte ju zachrániť." Úpenlivo prosila mama.
,,Mrzí ma to madam Stuartová."
,,Ako dlho?" spýtal sa otec.
,,Mesiac, nanjvýš dva."
Takže toto je môj koniec? Nič viac? Naozaj zomriem bez šance zistiť kto vlastne som?
Prišla nečakane. V jeden večer. Otvorila som oči a uvidela ju pri posteli.
,,Lexi?" zašepkala som.
,,Chels." Usmiala sa a objala ma, alebo sa o to aspoň pokúsila.
,,Nechám Vás chvíľku osamote. Lexi nebuď dlho." Povedala jej mama a kráčala k dverám.
,,Nebojte sa pani Stuartová."
Len čo sa zatvorili dvere za mamou pozrela sa na mňa a v očiach mala akési odhodlanie.
,,Chels, môžem Ti pomôcť. Pod podmienkou, že už nikdy neuvidíš svojich rodičov a odídeš so mnou."
,,Ale prečo? Prečo by som mala odísť. A kde si bola tak dlho?"
,,Máš veľmi veľa otázok, ale málo času. Ak chceš aby som ti pomohla musíme ihneď odísť."
,,Nemôžem ich len tak opustiť. Aj napriek tomu, že nie sú mojimi rodičmi. Starali sa o mňa, akoby som to mohla urobiť?" spýtala som sa so strachom.
,,Je len jediná šanca na prežitie. Musíš mi to dovoliť. Urobím s teba upíra."
,,Lex, tebe ten odchod neprosel. Upíri? Dobe vieš, že nič také neexistuje." Usmiala som sa.
Smiech ma prešiel, len čo som uvidela jej skutočnú tvár. Tie oči. Bála som sa jej. Toto nieje tá Lexi, ktorú som poznala. Zrejme aj nej došlo, že sa jej bojím, lebo ma začala upokojovať.§
,,Len pokoj, Nemusíš sa m báť, chcem ťa zachrániť."
Nečakala na odpoveď. Vzala ma do náručia a odniesla ma preč. Boli sme už dosť daleko za mestom, keď sa zastavila. Posadila ma na kmeň stromu aby som si oddýchla. Nemohla som si pomôcť cítila som isté rozčarovanie. Hnevala som sa.
,,Čo si mi to urobila? Ako si mohla? Boli to jediný ľudia, ktorý ma mali radi."
,, Chels, dovoľ mi zachrániť ťa. Darujem Ti nový život. Budeš stále mladá, nesmrteľná, silná, rýchla."
,,Ja nechcem zabíjať aby som prežila."
,,Zvykneš si na to. Nie je to také zlé." Usmiala sa.
,,Nie je to zlé? Nevinný budú zomierať a to nie je zlé? Lex počuješ sa vôbec? Čo sa to s tebou stalo."
,,Pozri ja som si to nevybrala dobre? Nikto sa ma nepýtal. Bola som na to sama. Ušla som len preto aby som ti neublížila. A ak mi nedovolíš pomôcť ti dobrovoľne uchýlim sa k násiliu. Sama dobre vieš, že proti mne nemáš šancu." Pokojne hovorila a stále ma sledovala.
,,Chcem sa vrátiť." Povedala som nahnevane.
,,Zabudni, nenechám ťa zomrieť."
,,Lexi ja.."
,,Nie." Povedala a pozrela sa mi do očí. Viac si nepamätám. Zobudila som sa skrytá v tieni nejakého stromu. Lexi pokojne sedela vedľa mňa a dívala sa na obzor.
,,Ty si ma zabila?" spýtala som sa, keď sa mi vrátili spomienky.
,,Ano, ale neboj sa bude to v poriadku." Usmiala sa.
,,V poriadku? Ty si ma zabila a ono to bude v poriadku?" zúrila som.
,,Žiješ nie? Teraz postačí ak sa napiješ ľudskej krvi a premena bude dokončená."
,,Nič také robiť nebudem."
,,Chels nenúť ma k tomu." Varovala ma.
,,Nebudem zabíjať ľudí. Povedala som ti to." Bránila som sa.
Stále bola silnejšia, hoci ja som sa už necítila slabo. Bolelo ma v hrdle a bola som na smrť hladná. Lexi ma vzala do mesta. Cítila som lahodné vône. Keď mi došlo čo ma tak vábi hodila som spiatočku.
,,No tak už na jedného skoč a zahryzni sa mu do krku."
,,Nie." Vkríkla som.
Urobila to namiesto mňa. Schytila prvého muža čo išiel okolo a zaborila mu tesáky do hrdla. Bože ako strašne som túžila urobiť to isté. Ale nemohla som. Ja nie som monštrum. Priviedla ho blížšie ku mne. Z rany na krku mu vytekali kvapky, sladkej červenej tekutiny. Zatla som zuby. To predsa nemôžem urobiť. Bránila som sa. Čim bližšie mi podstŕkala toho muža, tým to bolo ťažšie. V jednej chvíli som sa neovládla a zahryzla som sa. Len čo som pocítila jeho krv na svojich perách, začala som hltať. Potom prišla ostrá bolesť, ktorá trvala len malý okamih. Cítila som ako sa mením. Páčilo sa mi to. Telo ktoré som držala v náruči pomaly opúštal život. Nakoniec mi padlo bezvládne k nohám.
,,Výborne. To by sme mali. Teraz ťa musíme obliecť že?" usmiala sa Lecxi a viedla ma preč. Išla som za ňou. Nemala som na výber. Ona a ja. Dve súčasti jedného celku. Tak to malo byť a tak to aj bude.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama