Desert of Rose - Úvod

11. července 2013 v 21:38 | Tina |  Desert of Rose


ÚVOD:
Ráno 15 novembra nebolo ničím zvláštne, či výnimočné. Za oknom bubnoval neutíchajúci dážď, ktorému robil spoločnosť studený ostrý vietor.
Hodiny v izbe ukazovali pol siedmej, čo bol čas, kedy každú chvíľu preruší sladké snenie otravný zvuk budíka. No v to ráno som ho nepotrebovala. Opuchnuté červené oči som mala upreté do stropu, no myšlienkami som bola niekde hrozne ďaleko. Dokola som musela premýšľať, prečo sa to muselo stať práve mne. Čo som urobila, že som sa ocitla v tejto situácii. Mohla by som si ich klásť donekonečna a nič by som tým nevyriešila.
Vedela, som že by som mala vstať a začať sa pripravovať na každodenný kolotoč povinností, no udalosti posledných dní ma ranili takým krutým spôsobom, že som už nemala silu sa ani pohnúť.
Svetlá lámp, z ulice osvetľovali spálňu môjho útulného bytu, ktorý som si prednedávnom zariadila s toľkou láskou, a ktorý ma stal nehorázne veľa peňazí, energie a času. Verila som, že toto miesto sa stane domovom pre moju rodinu a bezpečným útočiskom pre moje deti.
Biela vstavaná skriňa pôsobila v rannom šere sivo a fialová nálepka kvetu orchidey, ktorá mala oživiť ten biely priestor sa pri tom nedostatku svetla nedala dobre rozoznať.
Izba potrebovala ešte menšie úpravy spočívajúce v nákupe dekoratívnych predmetov, no v tejto chvíli ma to zaujímalo najmenej, hoci dizajnérstvo bolo odjakživa mojím koníčkom. Mala som cit pre správne kombinácie farieb a tvarov. Vedela som kam mám čo postaviť aby to pekne ukázalo a pôsobilo útulne. Už ako malá som si rada vystríhala z časopisov zaujímavé kúsky nábytku a lepila si ich do zošita, ktorý skrýval predstavu o mojom dome snov. Zakaždým, keď som našla v obchode prázdnu misku a farebné sviečky, sa moja fantázia rozbehla a o chvíľku som mala v košíku všetko potrebné na výrobu krásneho predmetu, ktorý zvýrazní tu či onu časť bytu. Rada som pripravovala také darčeky aj pre priateľov. No mojím chlebíkom, ktorý ma živil a tešil moju dušu, bola žurnalistika.
Milovala som tú prácu nadovšetko a tvrdo som drela aby som sa dostala na miesto kde som dnes. Jeden z najuznávanejších časopisov sa stal mojím domovom už po piaty rok. V tejto práci sa snúbili všetky sny, o ktorých som ako malá snívala. Cestovanie, práca s ľuďmi a písanie. Môj život vyzeral ako z rozprávky. A až do nedávna takým naozaj bol. Len pred mesiacom som sa vrátila zo slnečného Egypta, kde som si užívala dovolenku s priateľmi.
Ticho v byte prerušilo zvonenie môjho mobilu. Volal Lukáš už asi desiaty raz.
,,Má výdrž, to sa mu musí nechať." Prebehlo mi hlavou. Nakoniec, keď už mi to zvonenie vybičovalo nervy na maximum, som stlačila tlačidlo na ukončenie hovoru. Nemala som náladu na jeho reči plné klamstiev. Zase sa chce z toho len vykrútiť. Využije moju lásku, alebo to, čo z nej zostalo na to, aby ma oklamal. A to už ďalej neznesiem. Na jednej strane k nemu stále cítim neutíchajúcu a oddanú lásku a túžim po tom, aby som ho mohla objať a veriť, že všetko dobre dopadne. No na druhej strane som vedela, že Lukáš je ten typ, ktorý sa len tak nezmení a svoje zlozvyky si zo sebou ponesie do konca života. To, že si občas rád vypil som mu dokázala odpustiť, rýchlu šialenú jazdu pri ktorej mi tuhla krv žilách som nikdy neakceptovala ale zmierila som sa s tým, že keď je v aute sám nezabránim tomu. No skutočnosť, že za posledné dva roky nášho spoločného vzťahu ma podviedol už štvrtý raz to mu nezabudnem.
Skôr, ako som sa mohla uchýliť k depresívnej nálade, som vstala z postele a kráčala do kúpeľne, kde sa na mňa zo zrkadla dívala cudzia bytosť. Krásne dlhé vlasy medovej farby mala pomotané a strapaté, oči napuchnuté, červené a boľavé. No najhoršie na tom všetkom bol celkový výraz tváre, ktorý prezrádzal hlbokú bolesť. Kto je to žalostne stvorenie?
Odhalenie prišlo takmer okamžite. Som to ja. Ale vyzerala som ako niekto, koho som nikdy v živote nevidela. Niekto, koho nepoznám a nechcem ho poznať.
Kam sa podeli tie veselé zeleno-modré oči žiariace šťastím, úsmev čo povzbudzoval a elán čo zo mňa sršal na míle ďaleko? Vždy som to bola ja, kto priateľom dohováral, že na depresiu je najlepší smiech. Bola som majsterkou v plánoví, keď mal niekto z priateľov problémy, zvolala som partiu a spoločne sme ho podporovali a rozosmievali. Keď si niečo vezmem do hlavy dosiahnem to a večierky, ktoré podliehali môjmu vedeniu patrili medzi tie najobľúbenejšie. Lenže teraz, keď hľadím pred seba vidím strhaný výraz kedysi peknej tváre a uplakané oči, začínam o sebe pochybovať.
Hlboko vo vnútri som vedela, že tá stará veselá dobráčka sa neukáže skôr, kým sa nezahojí moje zlomené srdce. Naposledy som si povzdychla, vybrala si sponky z vlasov a zhodila zo seba košeľu. Chvíľku som stála nahá pred zrkadlom a obzerala sa. Bola som pyšná na svoju peknú postavu ktorou som rada dráždila svoje okolie. Vošla som do sprchy a pustila vodu, chvíľku som sa nechala rozmaznávať tečúcimi kvapkami, ktoré v pramienkoch stekali po mojom tele.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama