Desert of Rose - 1.Kapitola Nový začiatok

29. července 2013 v 11:20 | Tina |  Desert of Rose


V prológu sme sa zoznámili s Caroline a dozvedeli sa o jej momentálnych problémoch v súkromí. Aby toho nebolo málo, začne sa jej to komplikovať aj v pracovnej oblasti. V prvej kapitole s názvom Nový začiatok sa ešte čo to dozvieme o jej detstve a priateľkách, spoznáme rodinné zázemie, ktoré neskôr bude zohrávať istú úlohu v celom príbehu. V závere kapitoly sa objaví nová postava. Ako veľmi zasiahne do deja a čo jej príchod spôsobí sa dozviete, ak budete čítať ďalej :)

  1. Kapitola Nový začiatok
S papierovým pohárom obsahujúcim kofeínovú vzpruhu som vošla do zasadačky na klasickú pondelkovú poradu. Táto však mala byť dôležitejšia, pretože sme sa na nej dozvedeli správu, ktorá neskôr až príliš intenzívne zasiahla do môjho života. Vrava a šum listujúcich papierov ako aj hluk rannej premávky z ulice, čo doliehal vďaka otvorenému oknu patrili medzi typické zvuky, ktoré som denne počúvala v práci. Usmiala som sa a vošla som dnu. Kolegovia ma veselo zdravili a ja som im úsmevy nadšene opätovala a zdvorilo odpovedala na zvedavé otázky. Bola som profesionálka, a svoje súkromie som zásadne nemiešala s prácou. Alebo akoby povedala stará mama: ,,Hrušky nepatria do debničky s jablkami." Kým som bola malá boli pre mňa tieto reči záhadou no a dnes sú mojou zásadou. Spomienky na detstvo boli tým jediným čo mi zostalo. Všetky veci, ktoré som si s toľkou láskou uchovávala aby som ich neskôr mohla ukázať svojím deťom, mama jedného pekného dňa proste vyhodila do smetí s poznámkou: ,,Už si veľká správaj sa dospelo. Zbytočne na to padá prah." Vyrastala som bez otca, ktorý opustil mamu, moje dve staršie sestry a mňa, keď som mala šesť rokov Veľmi si na neho nepamätám, poznám ho len z fotografii. Hoci mama sa z jeho odchodom časom ako tak vyrovnala, nedávala najavo, že som zodpovedná za odchod jej manžela, no ja som cítila, že práve moje narodenie vrazilo klin medzi mojich rodičov a prispelo k rozbitiu rodiny. Toto mi nikdy nevyvrátila a podľa toho aký postoj ku mne zaujala som vedela, že som pochopila správne. Na otázky o otcovi mi spočiatku trpezlivo odpovedala bez náznaku hnevu či štipľavých poznámok, no neskôr už si servítku pred ústa nedávala a veci hovorila bez obalu. Nebrala ohľad ani na to, ako by som sa mohla cítiť. Otec bol rojko s plnou hlavou vlastných snov. Niektoré boli väčšie, iné menšie, no pre neho všetky dôležité. Schopnosť snívať o veľkých veciach som asi zdedila po ňom. Túžil cestovať no po narodení druhého dieťaťa bolo jasné, že tak skoro sa k tomu nevráti. Rebeca, moja najstaršia sestra už mala sedem rokov, keď sa narodila Sandra, čím sa otcove sny znovu oddialili. Dúfal, že keď vyrastie budú aj s mamou cestovať všetci štyria. Sandra sa výzorom podala na mamu rovnako ako Rebeca. Obe mali jej láskavé hnedé oči a dlhé havranie čierne vlasy. Keď som sa narodila ja blondína s modrými očami, v ktorých svietili zelené fliačky otec rozhodol, že ma pomenuje tak, aby aj moje meno zvýrazňovalo moju inakosť. Z celej rodiny som bola totiž jediná blondína. Akoby sa vo mne spojili všetky gény ockovej mami a babky. Často mi opakoval: ,,Anjelik vyzeráš ako tvoja prababka Caroline, preto som ti dal meno po nej." Svoju starú mamu zbožňoval a často o nej rozprával. Ja si na to nespomínam ale moje sestry áno. A práve pretože som mu ju pripomínala venoval mi najviac pozornosti, čím vyvolal žiarlivosť a hnev u svojich Ďalších dcér. Často mi namiesto rozprávok pred spaním hovorieval o dobrodružných cestách a krajinách, ktoré by chcel navštíviť. Najviac sa mu zapáčila Amerika. Zbožňoval tú krajinu. Bola jeho snom, často o nej hovoril ako o krajine, kde sa plnia sny. Túžil sa tam pozrieť, túžil tam žiť no bolo mu jasné, že s troma deťmi sa mu to nepodarí. Vraj mi dal toto meno aj preto, aby som mu pripomínala, že jedného dňa sa tam spolu pôjdeme pozrieť. Prejdeme sa Central Parkom a navštívime Time Square. Nebolo by na tom nič zlé, keby sa neskôr moje meno nestalo terčom obviňovania a hádok.
,,Je to tvoja vina, ty si na tom mene trval. Caroline, aká hlúposť teraz s tým budem mať na samé problémy!!! Akoby nebolo dosť iných mien. Na čo si zase myslel ty zasnený blázon!!!" A podobne. Až jedného dňa sa otec z práce už domov nevrátil. Nevedeli sme o ňom nič. Keby neposlal list, v ktorom píše, že túžba po slobode je pre neho až bolestivo silná mysleli by sme si, že sa mu niečo stalo. Často som plakávala v noci za ockom a želala si aby sa vrátil. Ukázalo sa, že sa nakoniec do tej Ameriky predsa len dostal. Párkrát mi prišiel od neho list, v ktorom nadšene básnil, aké je to tam úžasné no ani slovom sa nezmienil, že by sme mu chýbali. Postupne som na neho prestala myslieť. Učila som sa žiť bez svojho svojho hrdinu. Z času na čas poslal nejaké peniaze pre mamu, no keďže nechodili pravidelne nemohli sme sa na to spoliehať. Dodnes mi občas napíše pohľadnicu alebo pošle mail. Náš kedysi pevný vzťah sa vyformoval na neverbálnu komunikáciu a ani jeden z nás nemá záujem niečo na tom meniť.
Mama sa životom musela prebiť sama. Bola zodpovedná za tri deti, ktoré potrebovali jesť, potrebovali sa obliecť a chodili do školy. Hoci Rebecka, ktorú všetci v rodine volajú Becky, si zohnala popri škole prácu a mame finančne pomáhala. Sandra, ktorá je o štyri roky staršia mala na starosť mňa a domácnosť, kým mama trávila mnoho nocí v niektorom zo svojich vedľajších zamestnaní. Vždy chodila domov unavená a strhaná. Často krát som počula ako sa spolu zo sestrami zhovárajú v kuchyni. Neraz mama povedala, že na tretie dieťa už je príliš. Dávala mi síce lásku, svoj čas, svoje rady rovnako ako prejavovala hnev ak som niečo vyviedla. V čase, keď mala Sandra pätnásť rokov ju oslovil jeden fotograf aby mu robila modelku. Od malička mala výborný vkus ak išlo o módu ale viac ju lákala práca s fotkami. Ponuku prijala a časom si urobila školu. Dnes lieta po celom svete a fotí ako o život. Jej fotografie sa publikujú v mnohých prestížnych časopisoch po celom svete a výstavy, ktoré pár krát do roka organizuje praskajú vo švíkoch. Na svoju rodnú krajinu nikdy nezabúdala. Slovensko je pre ňu miesto, kam sa rada vráti aby načerpala nové sily a inšpiráciu. Mama je na ňu hrdá, rovnako ako na Rebecku. Sandra mamu občas berie na niektoré zo svojich ciest v zahraničí aby videla krásy nášho sveta.
Už vyše roka randí s jedným tanečníkom. Moc času spolu netrávia ale podľa slov mojej sestry je to ideálny vzťah. Ona si nikdy s ničím nerobila hlavu ak niečo nevyšlo otriasla sa a išla ďalej. Vždy tvrdila, že láska je len obyčajný chvíľkový stav. Nikdy nebola zástancom manželstva, pretože podľa nej sa každý vzťah raz rozpadne. Niektorý skôr, iný neskôr ale časom zanikne každý. Milovala slobodu a pocit, že môže robiť všetko, na čo si spomenie. Čo sa ale práce týka, je plná vlastnej vnútornej sily a prirodzená autorita z nej vyžaruje. Sebavedomo si kráča za svojím cieľom, miluje pozornosť a rada sa predvádza. Potrebuje vždy vo všetko vynikať a má silnú potrebu neustále sa prekonávať. Proste byť za dokonalú. Podobne na tom bola aj Rebecka o tej všetci vedeli že je perfekcionistka. Vždy presná, spoľahlivá s analytickým myslením, zmyslom pre plánovanie, kalkuláciu. Všetko musí mať svoj systém a poriadok. Po skončení univerzity skončila s červeným diplomom si našla miesto v jednej zahraničnej firme.
To ja som všetko prežívala omnoho emotívnejšie a preto mi trvalo, kým som sa s niektorými vecami dokázala vyrovnať. Mala som voľnejší prístup k životu. Práca pre mňa bola dôležitou
súčasťou ale nezabúdala som na priateľov a čas, ktorý som mala pre seba. Nikdy som si nerobila plány brala som život tak, ako príde.
*****

,,Si krásne opálená." Závistlivo poznamenala jedna kolegyňa z módnej rubriky, čím ma vyrušila zo stratených spomienok.
,,Ďakujem." Usmiala som sa. Skôr, ako stihla padnúť ďalšia poznámka s nádychom žiarlivosti či zvedavosti tiché rozhovory prerušili slová nášho šéfa.
,,Dobre ráno vážení a vážené, venujte mi prosím Vašu plnú pozornosť." Stačila jedna veta jeho autoritatívnym hlasom a odrazu nik nevnímal nikoho iného. Zo záujmom som počúvala návrhy na nové číslo časopisu a sledovala rozdeľovanie úloh. Celé sa to opakovalo každý týždeň, prípadne mesiac. Záležalo to od celkovej kapacity článku a časovej náročnosti. Vďaka tréningom počas rokov na univerzite som nemala problém písať o čomkoľvek. Nebála som sa žiadnej témy. Každý jeden článok bol pre mňa výzvou a do všetkého som išla s plným nasadením. Aj preto som bola jedna z obľúbených redaktoriek, s ktorými bola radosť pracovať. A podľa šéfových skrytých narážok by som možno mohla dostať tento rok aj ocenenie.
Porady som milovala ale v to ráno som zo zasadacej miestnosti odchádzala mierne podráždená. Ako mi to mohol Lukáš urobiť. To, že mi zničil život bola jedna vec, ale to, že mal takú drzosť a zasahoval aj do mojej práce bola vec druhá a absolútne neodpustiteľná. V tejto chvíli som bola plná hnevu, ktorý som nevedela a možno ani nechcela ovládať. Na jazyk sa mi hrnuli slová, ktoré som nechcela povedať. Nikdy som sa nevyjadrovala vulgárne no tentoraz od toho nemám ďaleko. Chcela som len jedno, čo najskôr zmiznúť, vypariť sa pokojne sa aj teleportovať ak by to bolo v mojich silách len preto, aby si to neodniesol niekto nevinný. Dobre o pár osobách by som mohla hovoriť. Lenže nikdy som taká nebola. Hoci dnes by so malú ,,nenútenú" výmenu názorov prijala bez nejakých výčitiek. Navyše vyčačkaných sliepočiek s inteligenciou hlboko pod bodom mrazu v našej firme zopár máme.
,,Potrebujem s tebou hovoriť. O desať minút v mojej kancelárii!" zaznel tak dokonale známy hlas plný autority a tým mi zabránil v akomkoľvek ďalšom plánovaní verejne vyvolanej hádky.
Nebola to prosba, lež jasný príkaz. Príkaz, ktorý sa nedal neposlúchnuť. Šanca, že by sa mi z tohto podarilo vyzuť bola asi taká vysoká, akože mi zajtra zaklopú na dvere a oznámia, že som vyhrala milión najmä ak som si ani nepodala tiket. Porazenecky som zvesila hlavu a po piatich minútach sa zdvihla od svojho stola, ktorý mi poskytoval útočisko, aby som kráčala smerom do kancelárie šéfredaktora nevediac, čo ma vo vnútri čaká. Jeho asistentka na mňa pozrela pohľadom, ,Hlavne ho nenaštvi inak to budem ja kto si to odnesie´ a jemne mi kývla na znak súhlasu, keď som sa chystala zaklopať.
,,Vstúpte." ozvalo sa spoza dverí. Povzdychla som si, vystrúhala chabý úsmev a otvorila dvere.
,,Ahoj chcel si so mnou hovoriť?" spýtala som sa úplne zbytočne, veď mi to predsa jasne oznámil, tak čo to tu skúšam?
,,Aha Caroline, to si ty. Dobre posaď sa sem prosím." Povedal mi šéf, pričom nezdvihol hlavu od papierov na stole. Tváril sa veľmi vážne.
V duchu som narátala minútu a pol, kým sa na mňa konečne pozrel. Založil si ruky pod bradu a prenikavé zelené oči, ktoré boli orámované hustým čiernym obočím v ktorom sa už nachádzali prvé náznaky šedín sa vpíjali do mojej tváre. Že by v nej niečo hľadal?
,,Si v poriadku?" spýtal sa a v hlase bolo počuť starosti.
Takú otázku som rozhodne nečakala. ,,Áno iste. Čo sa stalo? Teda prečo som tu?" pýtala som sa zmätene. Jeho pohľad stvrdol a on sa zamračil.
,,Dobre, keď to chceš brať officálne, budeme hrať tvoju hru. Ide o článok týkajúci sa sveta módy. Premýšľal som nad tým a myslím si,... ."
,,Nie, Daniel nemôžeš mi ho vziať. Áno, je to niečo celkom iné ako to, čo bežne robím ale ja zvládnem aj módu. A dokážem Ti to. Neber mi ho. To si nezaslúžim Pracujem pre tento časopis už piaty rok a odvádzam dobrú prácu." Vyskočila som na nohy a drzo mu bez váhania skočila do reči, pretože som si zle vysvetlila jeho slová.
,,Upokoj sa nechcem ti ten článok vziať. Zámerne som ti pridelil niečo nové, pretože si myslím, že prídeš na iné myšlienky. Na tú prácu sa hodíš najlepšie, aj keď je to niečo iné ako to, čomu sa obvykle venuješ. Chcel som ti len povedať, že tam nepoletíš sama."
,,Aha." Posadila som sa a čakala čo príde. Výborne druhý trapas behom pätnástich minút toto je úžasný začiatok týždňa. Správala som sa ako blázon, ktorý kričí na svojho nadriadeného. Moje nervy boli napäté na prasknutie. Bolo mi jasné, že sa chovám ako blázon, no nedokázala som si pomôcť. Najlepšia obrana je predsa útok.
Daniel odložil papiere bokom a sústredene sa na mňa zadíval, až mi to bolo trápne. Pohľadom skontroloval situáciu a prešiel na iný tón čo ma zaskočilo.
,,Carolina naozaj si v poriadku? Vyzeráš unavene." Podotkol priateľským hlasom, v ktorom sa ozývalo aj čosi iné.
,,Prepáč, ja viem, že som to prehnala ale mám menšie problémy v súkromí." Stručne som vysvetlila rozhodnutá neprezrádzať žiadne detaily. Hoci je Daniel niečo ako rodinný známy, je tiež výborný poslucháč no ja som nikdy nemala potrebu vešať mu na nos svoje súkromné záležitosti. Po pracovnej stránke nebolo nič, čo by som mu nepovedala, vždy vedel všetko vyriešiť tak, aby boli spokojní všetci.
,,Ak potrebuješ voľno tak si ho vezmi ale hlavne sa musíš vzchopiť. Nachádzame sa v situácii, kedy potrebujem okolo seba tých najlepších."
,,Prečo stalo sa niečo?"
,,Kúpili nás Care." Zložil si hlavu do dlaní.
,,Prosím?" neveriacky som vyvalila oči.
,,V posledných mesiacoch klesla predajnosť a všetky naše pokusy s tým niečo urobiť nedopadli práve najlepšie. Navyše náš posledný majiteľ sa ocitol na pokraji bankrotu a tak spoločnosť predal."
,,Komu?"
,,Viem len toľko že sa volá Alexander Brown a príde už čoskoro."

BROWN, to meno mi rezonovalo v hlave po celý zvyšok večera. Mala som pocit, že mi je známe ale nemohla si spomenúť, kde som ho počula. Zistiť som to však mala už čoskoro.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 E. E. | Web | 6. srpna 2013 v 13:23 | Reagovat

Super, těším se na další díl. Mám pocit, že ten Brown Caroline hodně změní život :)

2 Tina Tina | E-mail | Web | 6. srpna 2013 v 13:54 | Reagovat

[1]:
uvidíme, nový diel už dnes večer :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama